Novéna k sv. Pavlovi Prvému Pustovníkovi

TEXT NOVÉNY TU

Sv. Pavol – milovník samoty

V zápisníku sv. Terezky Ježiškovej čítame: „Každý deň sa zatváram na trojitý zámok. Prvým je čisté srdce Márie, ktorý ma chráni pred každým útokom zlého ducha. Druhým je Najsvätejšie Srdce Ježišovo, ktoré ma chráni pred všetkými útokmi tela. Tretím je svätý hrob, kde sa skrývam pri Ježišovi pred svetom.
Svätica z Karmelu vedela aká je podstata samoty. Zatvorila sa medzi múrmi kláštora, ale nikdy tam nebola sama. Prežíval to tak aj sv. pustovník Pavol Tébsky. Zatvoril sa v jaskyni, ale tak naozaj v nej nikdy nebol sám.
Svet, v ktorom dnes žijeme je veľmi dynamický. Celý čas sa niečo deje. Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Monitory sa mihajú rôznymi farbami. Zvuky sa pokúšajú dostať až na odľahlé a nedostupné miesta. Všetci niekde utekajú, majú veľa cieľov a projektov. Je dobré si uvedomiť, či v tomto celosvetovom uponáhľaní máme čas zastaviť sa, vojsť do ticha a do zdravej samoty. Súčasný človek si často vysvetľuje samotu ako niečo zlé. Keď nás vedie do izolácie, egocentrizmu a pohŕdania druhým človekom, je naozaj niečím zlým. Ale nie takejto samoty nás učí sv. Pavol.
Jeho samota je po prvé školou slobody. On sa sám rozhodol, že pôjde na púšť, a prežije život v samote. Príklad jeho života je odpoveďou na Ježišove slová: „ak chceš …“.
Po druhé sv. Pavol, hoci býval v odľahlej jaskyni, prijal pohostinne sv. Antona. Venuje mu čas, pozornosť. Samota nás má viesť k prijatiu blížneho a v ňom samého Ježiša Krista.
Po tretie v rozhovore so svätým opátom Antonom sa ho pýta na súčasný svet, ľudí a udalosti. Svet mu nie je ľahostajný. Záleží mu na jeho dobre a na dobre blížnych.
Nakoniec sv. Pavol vedel, že byť pustovníkom znamená rozhodnúť sa pre život ďaleký od sveta ale blízko Boha. Práve život v hlbokej samote, tichu a mlčaní ho priviedol k hlbokému vzťahu so Stvoriteľom.
Takejto samoty sa nemusím báť. Nemusím mať strach, keď vypnem telku, mobil, vytiahnem z uší slúchadlá, zatvorím laptop.  Len toľko alebo až toľko potrebujem k tomu aby som vošiel do samoty, ktorá sa pre mňa stane krásnym priestorom pre stretnutie s Bohom. Dnes nemusím nechať rodinu, blízkych a odcestovať na egyptskú púšť. Priestor správne chápanej samoty si môžem vytvoriť aj doma, keď si vyhradím čas na stretnutie s Bohom, sám osamote s Ním.

Páter Matúš Walczak, paulín

Novéna k sv. Pavlovi Prvému Pustovníkovi

TEXT NOVÉNY TU

Sv. Pavol – muž silnej a živej viery

Sv. Hieronym píše, že sv. Pavol Prvý Pustovník bol človekom, ktorý veľmi miloval Boha.  Keď kráčal po púšti a našiel jaskyňu, v ktorej začal bývať, zveleboval Boha za tento prístrešok, ktorý sa pre neho stal kráľovstvom modlitby a samoty. Autor životopisu hovorí o svätom pustovníkovi ako o mužovi, ktorý bol dokonalý, veril v Božiu prozreteľnosť a denne sa odovzdával pod jeho ochranu. Istotne to bol muž silnej a živej viery, ktorý z Božích rúk prijal odmenu večného života. Veril, dôveroval, bol vytrvalý. Odkiaľ to mal?
„Viera – hovorí Apoštol Národov –  je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ (Rim 10,17). Určite sv. Pavol Pustovník vo svojom živote počul Božie slovo, uveril mu, prijal za svoje, a podľa neho žil svoj pozemský život. Čo počul, aké slová tak veľmi nasýtilo jeho srdce, že prinieslo ovocie mocnej a živej viery. Možno to bolo Ježišovo: „Poď za mnou!“ a možno: „vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti“. Možno ho oslovil príklad sv. Jána Krstiteľa, ktorý žil na púšti. A možno okamih, keď „Duch vyviedol Ježiša na púšť“. Jedno je isté. Počul, uveril, dovolil Bohu pôsobiť tak, aby jeho viera mohla rásť.

V dnešnom zamyslení vás chcem pozvať k tomu, aby sme si dali otázku, aká je moja viera v tomto konkrétnom okamihu? Vieme, že momentoch nášho ľudského vývoja sa líši. Keď sme deti, je jednoduchá a odovzdaná našimi rodičmi a starými rodičmi. Iná je, keď sme mladí a porovnávame ideály so skutočnosťou. Ešte iná je, keď prichádza jeseň nášho života, keď rekapitulujeme to, čo bolo. A vtedy rozoznávame či je pravdivá, alebo či vôbec existuje.

Myslím, že vieru môžeme prirovnať ku stromu, ktorý niekto zasadil v záhrade. Dôležitý je ten NIEKTO, je to Boh. On obdarováva, On začína proces viery. Viera je milosť. Rastie natoľko, nakoľko má správne podmienky. Aby strom mohol rásť potrebuje zem, vodu, slnko, priestor … . Toto jednoduché prirovnanie nám môže pomôcť v takej miere, v akej ja dbám o moju vieru, aby mohla rásť. A milosť, ktorú som dostal nevyšla navnivoč. Zemou je čas, ktorý venujem Pánovi, modlitba je ako zvlažujúci dážď, zrnká ruženca ako kvapky vody. Poklona pred sviatosťou ako zaliatie lúčmi životodarného svetla. Treba spraviť priestor pre prítomnosť Božieho slova. Obstrihávať nepotrebné haluze vo sviatosti pokánia a zmierenia.

V prvej encyklike pápeža Františka čítame, že Cirkev, teda každý z nás, si je vedomí, že Viera, tento Boží dar, potrebuje ustavičnú opateru, treba ju kŕmiť a posilňovať, aby nám celý čas ukazovala cestu aj cieľ, ku ktorému ideme (Lumen Fidei 6).

Páter Matúš Walczak, paulin