Novéna k sv. Pavlovi Prvému Pustovníkovi

TEXT NOVÉNY TU

Sv. Pavol – vzor vytrvalosti na zvolenej životnej ceste

Emeritovaný pápež Benedikt XVI v jednom zo svojich rozjímaní hovorí: „Roľník čaká trpezlivo na plody zeme – ako píše svätý Jakub – pokiaľ nebude včasný i neskorý dážď. Buďte aj vy trpezliví a posilnite si srdcia, lebo Pánov príchod sa približuje.(Jak 5,7-8) Porovnávanie s roľníkom je veľmi výrečné: zasial na poli a má pred sebou niekoľko mesiacov trpezlivého čakania, ale vie, že počas toho semená vďaka dažďom prechádzajú svoj cyklus. Roľník neverí slepo v osud ale spája vieru z rozumom. Pozná prírodné zákony a dobre vykonáva svoju prácu ale zároveň dôveruje Božej prozreteľnosti, pretože niektoré základné skutočnosti sú nie v jeho, ale v Božích rukách.

            Vo svätom Pavlovi Prvom Pustovníkovi vidíme vzor vytrvalosti na životnej ceste. Najprv prijal krst, určite aj ďalšie sviatosti. Potom rozvíjal svoju vieru do takej úrovne, že ho urobila schopným opustiť svojich blízkych, aby začal neľahký život na púšti. Každý deň sa rozhodoval o tom, či tam ostane. Prameň jeho sily spočíval v jeho stretnutí sa z Bohom. To ho posilňovalo k tomu, aby prekonal ťažkosti a protivenstvá. V poľskej Varšave, v kaplnke kláštora pátrov pavlínov sa nachádza obraz, na ktorom je vyobrazený sv. Pavol Prvý Pustovník, ktorý drží v rukách kríž a túli si ho k hrudi. V jeho blízkosti je zvitok so slovom Božím. Vedľa Pavla stojí Panna Mária, Ježišova Matka. Spoza skalnej pustovne sa objavuje postava v bohatých šatách, ktorá drží ovocie a víno. Pokúša ho svojím pohľadom a volá ho k sebe. Je to symbol pokušenia zbabelo odstúpiť, rýchlo zutekať a chvíľkovo sa tešiť z rozkoše. Určite v živote sv. Pavla boli okamihy pokušenia. Ale vytrval a dodnes dáva svedectvo, že je možné v živote vytrvať aj keď sú okolo nás pokušenia a pochybnosti sveta.

Keď myslíme na vytrvalosť, vidíme, že svet sa stráca v jej chápaní. Pozýva nás k vytrvalosti vo veciach menšej hodnoty. Ale zanecháva vytrvalosť vo veciach podstatných. Počúvame o vytrvalosti v rozhodnutiach, záľubách, v športe, vo vzdelávaní, v biznise. Ale keď sa máme dotknúť podstatných vecí, mĺknu slová o vytrvalosti. Keď ti nepasuje manžel, opusť ho! Keď je dieťa pod tvojím srdcom na ťarchu, daj si ho vziať! Keď starček v tvojom dome prináša útrapy, dovoľ mu odísť a pomôž mu v tom. Vytrvalosť a vytrvalosť, akoby to isté a pritom tak rozličné. Tak ako sme vytrvalí vo veciach menšej hodnoty, tak prosme Tébskeho Pustovníka o vytrvalosť vo veciach naozaj dôležitých.

Nakoľko je vytrvalosť mojim ľudským úsilím a nakoľko dôverou Bohu a odovzdaním sa v jeho otcovské ramená?
Aká je odmena za vytrvalosť tu na zemi? Určite nezemská.

Páter Matúš Walczak, paulín

Novéna k sv. Pavlovi Prvému Pustovníkovi

TEXT NOVÉNY TU

Sv. Pavol – neúnavný v modlitbe a pokání

Treba mať, žeby dať. Povedal svojim spolubratom sv. Bernard.
Existujú ľudia, ktorí môžu hovoriť o Bohu celé hodiny. Ťažko preňho pracovať. Robiť prednášky na Jeho tému. Hovoriť o ňom krásne kázne. Ale nedokážu ho iným dať. Prečo je to tak? Možno preto, lebo tak naozaj s Ním netrávia čas, a čo je toho následkom, nemajú s Ním vzťah.
Modlitba znamená prebývať s Bohom tak obyčajne, jednoducho. Poznáme z evanjelia obrazy Ježiša, ktorý vychádza na stretnutie s Otcom, do samoty, často v noci, bez svedkov.
Cez jednoduchý príklad si môžeme priblížiť podstatu modlitby. Predstavme si zaľúbený pár. Muž a žena, ktorých spojila láska majú úprimnú túžbu tráviť zo sebou čas. Chcú sa rozprávať, počúvať sa, pozerať sa navzájom do očí a byť si istí, že keď sú blízko seba, cítia sa bezpečne. Preložme to na modlitbu. Ona je tiež prebývaním s Bohom. Počúvaním jeho slov plných lásky. A zároveň rozprávaním o vlastných veciach. Je zahľadením sa do jeho božskej tváre. Je obyčajným trávením času s Ním. Niekedy bez zbytočných slov či citových výkyvov. V živote ide o to, aby som mal čas pre Boha. To je jedna z tém tohto rozjímania. Budujem svoj vzťah s Bohom minútu po minúte, hodinu po hodine? Dnes je čas na všetko, ale či v mojom uponáhľanom živote mám čas aj pre Boha? Či čas, ktorý trávim z Bohom nie je stratou, ale ziskom. Keď som s Bohom, stávam sa vždy bohatší, hoci naoko strácam.
Druhou témou dnešného rozjímania je pokánie. Téma dnes nemoderná. Prijímaná z odporom a málo realizovaná. Akoby nebola pre naše časy. Súčasný svet nás nebude podporovať v pokání. Opačne. Nahovárať nám bude, že život má byť ľahký, bez umŕtvenia a zrieknutí. Načo bude niečo, čo ukrižuje moje telo, vôľu, plány a predstavy. Zároveň máme veľa príležitostí vidieť, že život taký nie je, a prináša nám veľa situácií pre pokánie, umŕtvenie, zrieknutie. Pokáním môže byť rezignácia z niečoho, čo pokladám za dôležité, pokáním môže byť tiež venovanie času niekomu s kým v tejto chvíli nechcem byť. Pokáním môže byt zrieknutie sa niečoho, čo podľa môjho názoru je mi tu a teraz nevyhnutne potrebné. Pokáním môže byť nedoprianie si nejakého komfortu či luxusu. Pokáním môže byť zmena mojich plánov na Božie plány.
Pozeráme dnes na sv. Pavla Prvého Pustovníka a trochu zahanbení si musíme priznať, že hoci sa snažíme, je nám ďaleký jeho ideál. Bol to človek ozajstnej modlitby, hlbokého vzťahu s Bohom. Radikálneho pokánia. Vošiel doňho celou svojou bytosťou.
V tretej časti fatimského tajomstva, anjel s ohnivým mečom v ruke povedal mocným hlasom: Pokánie, pokánie, pokánie! Má to byť také pokánie, ktoré smeruje ku hlbokej premene srdca a má za následok obrátenie človeka. Preto sa modlíme a preto robíme pokánie, aby sme sa obrátení našli v ramenách Toho, ktorí ja Láska.

Páter Matúš Walczak, paulín