Sv. Pavol – v hodine smrti pripravený na stretnutie s Bohom
Keď čítame evanjelium, veľakrát stretneme okamihy v ktorých Kristus vyzýva tých, čo ho počúvanú k pripravenosti. Veľmi často to je spojené s pozvaním k bdelosti. „Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán“ (Mt 24,42). A u Lukáša dodáva: „Aj vy buďte pripravení…“. Znamená to, že pozvaní sme všetci. Ježiš nehovorí slov do vetra. Ale sú namierené bezprostredne ku tebe a ku mne. Pred nedávnom sme prežívali advent, liturgický čas, keď sa veľa hovorí o očakávaní a pripravenosti. Dnes si môžeme dať otázku: koľko v nás z toho ostalo? Sme pripravení na stretnutie s Pánom? Sv. Pavol Pustovník akiste bol človekom, v ktorom vidíme aj postoj pripravenosti a bdelosti. Sv. Hieronym, keď píše o smrti Tébskeho Pustovníka zaznamenáva, že odovzdal ducha Bohu kľačiac, mal pozdvihnutú hlavu a ruky vytiahnuté ku nebu. Môžeme v tom vidieť jednoduchý, pokorný postoj dieťaťa, ktoré očakáva návrat svojich rodičov. Ako veľmi musel čakať na túto chvíľu. Ako veľmi sa snažil, aby bol pripravený na stretnutie sa s Bohom. Ako veľmi musel bdieť, aby ho neminul Ten, ktorý prichádza. Boh vedel, akú chvíľu vybrať, ktorá bude najviac primeraná pre sv. Pavla. Hoci navonok sa mohlo zdať, že sv. pustovník bol prehraným človekom, na ktorého svet zabudol, teraz však ho vidíme ako človeka naplneného pokojom, láskou a úplne zahrnutého radosťou zo stretnutia s Tým, na ktorého toľko rokov čakal a ku ktorému sa modlil. Oplatilo sa ísť do púšte. Oplatilo sa na nej vytrvať. Oplatilo sa umŕtvovať sa. Oplatilo sa žiť v samote. Oplatilo sa znášať horúčavu dňa a chlad noci. Oplatilo sa čakať. Predsa odmenou je sám Boh, ktorý dvíha dušu ku nebu.
Sv. Ján Pavol II. Na Jasnej Hore povedal: „Čo to znamená bdieť? Znamená to, že snažím sa byť človekom svedomia. Svedomie neotupujem a nedeformujem. Nazývam po mene dobro a zlo. Som bdelý – znamená – vidím druhého. Neuzatváram sa v sebe v tesnom dvorčeku vlastných záujmov alebo predstáv. Bdieť – znamená – lásku k blížnemu, základnú medziľudskú solidaritu.“
Nikolas Diat v knihe o pontifikáte Benedikta XVI cituje istého rehoľníka: „v kláštore neplačeme nad smrťou, ale neznamená to, že naše city ochladli. My vieme, kam odchádzajú naši bratia. Pohreby vždy sprevádza radosť. Náš život je noviciátom pred večnosťou. Celý liturgický život rehoľníka ho pripravuje na posledné hodiny. Keď rehoľníci odchádzajú, prosím ich, aby na nás nezabudli v nebi.“
Páter Matúš Walczak, paulín