Novéna k sv. Pavlovi Prvému Pustovníkovi

TEXT NOVÉNY TU

Sv. Pavol – muž silnej a živej viery

Sv. Hieronym píše, že sv. Pavol Prvý Pustovník bol človekom, ktorý veľmi miloval Boha.  Keď kráčal po púšti a našiel jaskyňu, v ktorej začal bývať, zveleboval Boha za tento prístrešok, ktorý sa pre neho stal kráľovstvom modlitby a samoty. Autor životopisu hovorí o svätom pustovníkovi ako o mužovi, ktorý bol dokonalý, veril v Božiu prozreteľnosť a denne sa odovzdával pod jeho ochranu. Istotne to bol muž silnej a živej viery, ktorý z Božích rúk prijal odmenu večného života. Veril, dôveroval, bol vytrvalý. Odkiaľ to mal?
„Viera – hovorí Apoštol Národov –  je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ (Rim 10,17). Určite sv. Pavol Pustovník vo svojom živote počul Božie slovo, uveril mu, prijal za svoje, a podľa neho žil svoj pozemský život. Čo počul, aké slová tak veľmi nasýtilo jeho srdce, že prinieslo ovocie mocnej a živej viery. Možno to bolo Ježišovo: „Poď za mnou!“ a možno: „vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti“. Možno ho oslovil príklad sv. Jána Krstiteľa, ktorý žil na púšti. A možno okamih, keď „Duch vyviedol Ježiša na púšť“. Jedno je isté. Počul, uveril, dovolil Bohu pôsobiť tak, aby jeho viera mohla rásť.

V dnešnom zamyslení vás chcem pozvať k tomu, aby sme si dali otázku, aká je moja viera v tomto konkrétnom okamihu? Vieme, že momentoch nášho ľudského vývoja sa líši. Keď sme deti, je jednoduchá a odovzdaná našimi rodičmi a starými rodičmi. Iná je, keď sme mladí a porovnávame ideály so skutočnosťou. Ešte iná je, keď prichádza jeseň nášho života, keď rekapitulujeme to, čo bolo. A vtedy rozoznávame či je pravdivá, alebo či vôbec existuje.

Myslím, že vieru môžeme prirovnať ku stromu, ktorý niekto zasadil v záhrade. Dôležitý je ten NIEKTO, je to Boh. On obdarováva, On začína proces viery. Viera je milosť. Rastie natoľko, nakoľko má správne podmienky. Aby strom mohol rásť potrebuje zem, vodu, slnko, priestor … . Toto jednoduché prirovnanie nám môže pomôcť v takej miere, v akej ja dbám o moju vieru, aby mohla rásť. A milosť, ktorú som dostal nevyšla navnivoč. Zemou je čas, ktorý venujem Pánovi, modlitba je ako zvlažujúci dážď, zrnká ruženca ako kvapky vody. Poklona pred sviatosťou ako zaliatie lúčmi životodarného svetla. Treba spraviť priestor pre prítomnosť Božieho slova. Obstrihávať nepotrebné haluze vo sviatosti pokánia a zmierenia.

V prvej encyklike pápeža Františka čítame, že Cirkev, teda každý z nás, si je vedomí, že Viera, tento Boží dar, potrebuje ustavičnú opateru, treba ju kŕmiť a posilňovať, aby nám celý čas ukazovala cestu aj cieľ, ku ktorému ideme (Lumen Fidei 6).

Páter Matúš Walczak, paulin