Sv. Bernard z Clairvaux – TRAKTÁT O SIEDMYCH STUPŇOCH POKORY

Sv. Bernard z Clairvaux – TRAKTÁT O SIEDMYCH STUPŇOCH POKORY

Doplnok: Oprava – uvedenie na správnu mieru.
V tejto krátkej stati som k podpore a zdôrazneniu myšlienkového pochodu uviedol citát z evanjelia, v ktorom Pán hovorí že on sám nepozná deň posledného súdu. Mimovoľne som k tomu ešte niečo pridal, čo v evanjeliu nie je napísané, ako som neskôr zistil. Lebo zatiaľ čo toto miesto znie iba: „O onom dni…nevie…ani Syn“ (Mk 13,2) som ja, pretože som si nepamätal presné
slovné znenie, ale len zmysel, viac sa pomýlil, než som mal v úmysle a napísal som: „dokonca ani sám Syn človeka ho nepozná.“ Vychádzaj z toho, snažil som sa vo svojich celých nasledujúcich vývodoch dokázať ako pravdivé to, čo som neuviedol presne. Tento svoj omyl som však spozoroval oveľa neskôr, keď už knižočka mnou bola vydaná a mnohokrát opísaná. A pretože som chybu, rozšírenú už v toľkých exemplároch nemohol vysledovať, považoval som za nutné utiecť sa na priznanie. Tiež na inom mieste som o serafínach zastával názor, ktorý som nikde nepočul ani nečítal. Môj čitateľ nech si na tomto mieste láskavo všimne, že som tam hovoril na zmiernenie: „domnievam sa.“, to znamená, že som to, čo som z Písma nemohol doložiť ako isté, chcel aby sa považovalo za domnienku. Tiež sám názov „O stupňoch pokory“ možno narazí, pretože budí zdanie, že sa nerozlišujú a nepopisujú stupne pokory, ale skôr pýchy. To sa však stane iba tým, ktorí málo chápu zmysel názvu, ktorý som sa na konci diela pokúsil stručne vyložiť.
Predslov
Prosil si ma brat Gottfried, aby som ti v podrobnom pojednaní uviedol to, čo som prednášal o stupňoch pokory v kruhu spolubratov. Chcel som tvoju prosbu splniť dôstojným spôsobom, ako sa to patrí, obávam sa však, že to nezvládnem. Keďže pamätám na rady v evanjeliu priznávam:
neodvažoval som sa skôr začať, kým som neusadol a nespočítal, či moje sily na vykonanie tejto úlohy vôbec stačí. Potom však láska zahnala strach, ktorý ma skľučoval, že budem posmievaný kvôli dielu nedovedenému k dokonalosti a medzitým sa vplížila iná obava z opačného smeru. Začal som sa oveľa viac obávať nebezpečenstvo, ktoré by so sebou mohla priniesť sláva, keby som dielo doviedol k dokonalosti, než hanby, keby som bol zlyhal. Tak som stál medzi touto obavou a láskou ako na rázcestí a bol som dlho nerozhodný, ktorú z týchto ciest by som sa mal bezpečne vydať. Keby som s úžitkom hovoril o pokore, obával som sa, že by som sa nejavil ako pokorný, alebo naopak, keby som pokorne mlčal, prejavil by som sa ako neužitočný. Keďže sa mi žiadna z ciest nejavila ako bezpečná, ale na jednu z nich som sa vydať musel, dal som prednosť tomu, podeliť sa s tebou o plody môjho príhovoru, než aby som sám hľadal istotu v prístave mlčania: na jednu stranu mám pevnú dôveru, že by ma tvoje modlitby ochránili pred pýchou, keby som snáď povedal niečo, čo by našlo u teba priaznivý ohlas, keby som však na druhej strane nedokázal nič, čo by zaslúžilo tvoju pozornosť – a to mi pripadá pravdepodobnejšie – nemôžem byť pyšný na nič.
S akým úžitkom treba vystupovať po stupňoch pokory.
I. časť
§1. Než budem hovoriť o stupňoch pokory, ktoré nám ukazuje sv. Benedikt nie preto aby sme ich počítali, ale aby sme po nich stúpali nahor, ukážem najprv, ak sa mi podarí to, kam musíme po oných stupňoch dospieť, aby námaha výstupu toľko nezaťažovala, ak budeme počuť o plodoch dosiahnutého cieľa. Pán nám teda stavia pred oči námahu cesty a odmenu za ňu, keď nám hovorí: „Ja som cesta, pravda a život“ (Ján 14,6). Ako cestu volá pokoru, ktorá vedie k pravde. Iná vec je námaha, iná plod tejto námahy. „Odkiaľ mám vedieť“, pýtaš sa, „že tam hovoril o pokore, keď hovorí len celkom prirodzene, ja som „Cesta“?“ Počúvaj pozornejšie: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorného srdca“ (Mt 11,29). On sám sa teda dáva za príklad pokory, za vzor miernosti. Ak ho napodobňuješ, nebudeš chodiť v temnote, ale budeš mať svetlo života. Čo je svetlo života iného ako pravda, ktorá osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na tento svet a ukazuje mu, kde je pravý život? Keď teda povedal: „Ja som cesta a pravda“, pridal ešte: „a život“, akoby tým chcel povedať, „Ja som cesta, ktorá vedie k pravde, ja som pravda, ktorá sľubuje život, ja som život, ktorý dávam.“ On hovorí: „Život večný je v tom, keď poznajú teba, jediného a pravého Boha a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Ján 17,3). Alebo tak, ako keby si povedal: „Vidím cestu, to znamená pokoru.“ Túžim po plode, to je pravda. Ale čo keď námaha cesty je taká veľká, že nemôžem dospieť k žiadanému plodu? On ti odpovedá: „Ja som život, to znamená pokrm na cestu, ktorý ťa má na ceste udržiavať“. On teda volá k blúdiacim, ktorí cestu nepoznajú: „Ja som cesta“, k zúfalým a k tým, ktorí neveria: „Ja som pravda“, avšak tým, ktorí už stúpajú hore, ale omdlievajú: „Ja som život.“ Z uvedeného úseku evanjelia je, ako verím, dostatočne ukázané, že poznanie pravdy je plodom pokory. Všimni si ešte iného miesta: „Velebím ťa Otče, Pane neba i zeme, že si tieto veci“ – nepochybne tajomstvo pravdy – „skryl pred múdrymi a rozumnými“ – to znamená pyšnými – „a zjavil si ich maličkým“ – to jest pokorným (Lk 10,21). Aj z toho je jasné, že pravda, ktorá je skrytá pred pyšnými, sa odhaľuje pokorným.
§2. Pokoru môžeme definovať takto: pokora je cnosť, skrze ktorú sa človek v úprimnom poznaní samého seba hodnotí ako nepatrný. Toto sa ale hodí pre tých, ktorí vo svojom srdci sú ochotní k výstupu a sú ochotní postupovať vpred od cnosti ku cnosti, to znamená od stupňa k stupňu, až dospejú k vrcholu pokory, z ktorého ako zo Sionu t.j. ako zo strážnej veže môžu uvidieť pravdu. Lebo tak je napísané: „Zákonodarca udelí požehnanie“ (Ž 83). Lebo ten, kto dal zákon, dá aj požehnanie, to znamená, kto prikázal pokoru, ten tiež povedie k pravde. Kto však je tento zákonodarca ak nie dobrotivý a spravodlivý Pán, ktorý blúdiacemu na ceste dal Zákon (Ž 24,8). Na ceste predsa blúdia tí, ktorí pravdu opúšťajú. Ale opustia snáď potom aj dobrotivého Pána? Im teda dobrotivý a spravodlivý Pán dáva ako zákon cestu pokory, po ktorej sa majú opäť vrátiť na poznanie Pravdy. Pretože je dobrotivý, dáva príležitosť dosiahnuť opäť spásu, ale pretože je spravodlivý, nie bez disciplíny zákona. Dobrotivý je preto, že nechce dopustiť zničenie, spravodlivý je, pretože nezabúda trestať.
II. časť
§3. Tento zákon teda, pomocou ktorého sa vraciame k pravde, delí sv. Benedikt do 12-tich stupňov. Ako je možné dospieť ku Kristovi dodržiavaním desiatich prikázaní Zákona a dvojitou obriezkou, čím sa naplní číslo 12, tak má byť dosiahnuté pravdy výstupom po týchto 12-tich stupňoch. Tiež to, že na onom rebríku, ktorý bol ukázaný Jakubovi ako obraz pokory, a na ktorom sa zjavil Boh tróniaci hore, čo iného to ukazuje, než že na vrchole pokory je poznanie pravdy? Pán predsa pozerá s najvyššieho stupňa rebríka na ľudské deti dole ako pravda, ktorej oči nechcú klamať a tiež nemôžu byť oklamané, aby videli, či je niekto rozumný a hľadá Boha (Ps 14,2)? Nezdá sa ti, ako by zhora volal a hovoril k tým, ktorí tak robia: „Poďte ku mne, ktorí po mne túžite a nasýťte sa mojich plodov,“ (Sir 24,19) a ďalšie tie slová: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste obťažení bremenami a ja vám dám odpočinúť“ (Mt 11,28). „Poďte“ hovorí – kam? „Ku mne, k pravde.“ Po akej ceste? „Po ceste pokory.“ Za akým účelom? „Ja vám dám oddýchnuť – ja vás občerstvím.“ V čom ale spočíva občerstvenie, ktoré sľubuje stúpajúcim nahor a udeľuje tým, ktorí dospeli do cieľa? Je to snáď láska? K nej predsa, ako hovorí sv. Benedikt, dospeje mních nakoniec vtedy, keď zdolá všetky stupne pokory. Vskutku sladký a príjemný pokrm je láska, ktorá vzpriamuje unavené, posilňuje slabé, smútiace plní radosťou, skrátka bremeno pravdy robí miernym a jeho tiaž robí ľahkú.
§4. Dobrým pokrmom je láska, ktorá je kladená doprostred Šalamúnovho stola a ktorá ľúbou vôňou rozličných cností ako vôňou rozmanitých mastí osviežuje hladujúcich a potešuje tých, ktorí jedia. Tam sa kladie na stôl pokoj (mier), trpezlivosť, dobrota, zhovievavosť, radosť v Duchu Svätom (Gal 5,22). A aké sú ešte ďalšie plody pravdy a múdrosti, ktoré sú spolu s ňou (s láskou) predložené. Avšak aj pokora má svoje pokrmy na tej istej tabuli: chlieb bolesti a víno skrúšenosti. Tieto pokrmy poskytuje pravda tým, ktorí stoja na začiatku, ktorým platia slová: „…vstaňte, ktorí dlho vysedávate a jete chlieb trápenia“ (Ž 127,2). Rovnako tam rozjímanie o múdrosti poskytuje pravý pokrm z pšeničného tuku, spolu s vínom, ktoré obveseľuje srdce človeka. K tomuto jedlu pozýva pravda dokonalá, keď hovorí: „Jedzte moji priatelia, pite a opojte sa, moji najdrahší“ (Pies 5,1). „Stred“, hovorí sa, „obloží láskou kvôli dcéram jeruzalemským“ (Pies 3,10), to znamená kvôli nedokonalým dušiam, ktoré kým nemôžu ešte správne zniesť onen pevný pokrm, musia byť zatiaľ živené miesto chlebom mliekom lásky a miesto vínom olejom. Táto láska sa právom popisuje ako stred, pretože jej sladkosť sa ešte nezdieľa začiatočníkom, pretože v ceste stojí bázeň a dokonalým nestačí pri pohľade na ešte bohatšie sladkosť patrenia (videnia?). Jedni musia byť ešte horkým nápojom bázne očistení od škodlivých štiav telesných rozkoší a nezakúšajú ešte sladkosť mlieka, iní už mlieku odvykli a radujú sa v jasnejšom lesku pri vstupe do nádhery hostiny. Len tí, ktorí stoja medzi oboma, to znamená pokročilí, ochutnali už z presladkého nápoja lásky toľko, že sú tým pri pohľade na jej nežnosť uspokojení.
§5. Prvý pokrm je teda pokora. Je očistný a plný horkosti. Druhý je pokrm lásky, dáva útechu a je plný sladkosti. Tretí je pokrm patrenia (videnia?). Je pevný a plný sily. „Beda mi, Pane a Bože silných, ako dlho ešte budeš váhať nad modlitbou svojho služobníka, sýtiť ma pokrmom sĺz a podávať mi nápoj zo slzí“ (Ps 79,5)? Kto ma pozve aspoň k onomu strednému sladkému pokrmu lásky, kde spravodliví sa sýtia pred Tvárou Božou a v radosti jasajú? Tak už by som nemal hovoriť v horkosti svojej duše a hovoriť Bohu: „Nezatracuj ma!“ Nebudem môcť skôr stolovať „nekvasených chlebov rýdzosti a pravdy“ (1Kor 5,8) a radostne spievať na cestách Pánových, lebo sláva Pána je veľká? A predsa je cesta pokory dobrá. Na nej sa hľadá pravda, získava sa láska a dosahuje sa podiel na plodoch múdrosti. Napokon ako Kristus je cieľom Zákona, tak je naplnenie pokory poznaním pravdy. Keď Kristus prišiel, priniesol milosť, komu sa zjavuje pravda, tomu daruje lásku. Ona sa však zjavuje pokornému. „Pokorným teda dáva milosť“ (1Pt 5,5).
III. časť
§6. Tak dobre, ako som dokázal, som predložil, s akým úžitkom máme vystúpiť po stupňoch pokory. Teraz chcem podľa svojich schopností ukázať, v akom sledu vedú k vypísanej cene pravdy (1 Kor 9,24).
Poradie v akom vedú stupne k vyhlásenej odmene.
§7. Ale snáď sa ti zdá tvrdé, že som povedal, Kristus, Múdrosť Božia, sa naučil milosrdenstva, ako by tvorca všetkých vecí niekedy nevedel o tom, čo je. Najmä ono miesto z listu Židom, ktorých som uviedol ako potvrdenie toho, môže byť chápané aj v inom zmysle, ktorý sa nezdá byť tak zvláštne. Tento výrok „on sa naučil“ by sa potom nevzťahoval na samotnú Hlavu v jej vlastnej osobe, ale na jeho Telo, t.j. Cirkev. Potom by zmysel tohto miesta „naučil sa poslušnosti zo svojho utrpenia“ bol tento: naučil sa poslušnosti vo svojom Tele z toho, čo utrpel vo svojej Hlave. Lebo všetko, čo naša Hlava Kristus nechal cez seba prejsť, smrť, kríž, pohana, popľuvanie, bičovanie, čo iné to bolo pre jeho Telo, to jest pre nás, než nádherné dôkazy Jeho poslušnosti? Pavol povedal: „Kristus bol svojmu Otcovi poslušný až na smrť.“ Čo ho k tomu nútilo? Apoštol Peter nech na to odpovie: „Kristus pre nás trpel a nechal vám príklad, aby ste šli v jeho stopách“ (1Petr 2,21). To znamená, že máte jeho poslušnosť napodobňovať, z jeho utrpenia sa teda učíme, ako veľa my, ktorí sme iba ľudia, musíme trpieť pre poslušnosť, pre ktorú On, ktorý bol aj Bohom, šiel bez váhania na smrť. Týmto spôsobom, myslíš si, nebude nevhodné, ak sa tvrdí, že sa Kristus vraj naučil poslušnosti alebo milosrdenstva alebo niečomu podobnému vo svojom tele, zatiaľ čo On predsa, ako veríme, sa pre svoju vlastnú osobu v čase nemohol naučiť nič, čo by mu bolo predtým skryté a tak nech je to On sám, ktorý milosrdenstvo alebo poslušnosť učí a zároveň On sám, ktorý sa učí, pretože Kristus je Hlava aj Telo.
§8. Nepopieram, že toto poňatie je správne, ale z iného miesta toho istého listu zdá sa byť potvrdzovaný význam prvý, ktorý znie: „neujíma sa predsa anjelov, ale ujíma sa potomkov Abrahámových.“ Preto musí byť vo všetkom ako jeho bratia, aby sa stal veľkňazom milosrdným (Hebr 2,16-17). Domnievam sa, že tieto slová je tak nutné vzťahovať na Hlavu, že vôbec nepripúšťajú použitie pre Telo. O Slove totiž je predsa povedané, že „sa neujíma anjelov“, to znamená, že ich nezjednotil sa so sebou v jednej osobe, ale, že „sa ujíma potomkov Abrahámových.“ Nečítame totiž: „Slovo sa stalo anjelom“, ale: „Slovo sa stalo telem“ (Jn 1,14) a to telom z tela Abrahámovho podľa zasľúbenia, ktoré mu ako prvému bolo dané. „Preto“, to znamená pre toto ujímanie sa potomstva, „musel byť vo všetkom ako jeho bratia“ a to znamená: bolo absolútne nutné, aby On, rovnako ako my schopný trpieť, prekonal všetky druhy našich bied, okrem hriech. Ak sa pýtaš: „K čomu bolo toto nutné“? Zodpovedá apoštol: „Aby sa stal milosrdným.“ „A prečo“, hovoríš ty, „nemôže byť toto správne vztiahnuté na telo?“ Ale počuj, čo zakrátko nato nasleduje: „pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomôcť tým, na ktorých prichádzajú skúšky“ (Hebr 2,18). Nevidím, čo by v týchto slovách mohlo byť lepšie chápané, než to, že preto chcel znášať utrpenie a pokušenie a mať podiel na všetkých ľudských bedách, okrem hriech – to znamená – “byť vo všetkom ako jeho bratia”, aby sa vlastnou skúsenosťou naučil, mať zľutovanie a súcit s tými, ktorí podobným spôsobom trpia a sú pokúšaní.
§9. Samozrejme netvrdím, že sa touto skúsenosťou mal stať múdrejším. Len sa malo viditeľne prejaviť, že k nám bližšie pristupuje. Tak sa neobával slabých synov urobiť tvojimi synmi a tiež ich tak nazývať (Hebr 2,11). Inak by nemali mať obavu zveriť svoje slabosti tomu, ktorý by ich mohol vyliečiť. Lebo On je Boh a chcel ich vyliečiť. Lebo On je ich blížny a poznal ich, pretože podobne trpel. Preto ho Izaiáš nazýva „muž plný bolesti, skúšaný chorobami“ (Iz 53,3). A apoštol hovorí: „Nemáme predsa veľkňaza, ktorý nie je schopný mať súcit s našimi slabosťami“ (Hebr 4,15). Prečo to však dokáže, naznačuje, keď dodáva: „veď na sebe zakúsil všetky pokušenia ako my, ale nezhrešil (Žid 4,15). Blažený je predsa Boh, blažený Syn Boží v podobe, v ktorej to nepovažoval za lúpež byť rovný Otcovi (Flp 2,6) nepochybne neschopný utrpenia až sám seba zmaril a prijal podobu služobníka (Flp 2,7). Tak ako nezakúsil biedu a poníženie, tak zo skúsenosti nepoznal ani milosrdenstvo ani poslušnosť. Vedel to samozrejme pomocou svojej prirodzenosti, nepoznal to však zo skúsenosti. A však On sa ponížil, nie iba nižšie ako je sám, ale na krátky čas aj pod úroveň anjelov (Ž 8,6;Žid 2,7), ktorí sú neschopní utrpenia skrze milosť samu, nie cez prirodzenosť. Potom sa ponížil až do onej podoby, v ktorej mohol trpieť a byť podriadený, čo, ako bolo povedané, vo svojej prirodzenosti nemohol. Tak zakúsil jednak v utrpení milosrdenstva av podrobení poslušnosť. Touto skúsenosťou, ako som už povedal, nerástlo jeho vedenie avšak naša dôvera, lebo On od ktorého sme tak ďaleko zablúdili, sa nám cez tento druh poznania, plný utrpenia, priblížil. Lebo keby sme sa toho odvážili priblížiť sa mu, keby bol zostal vo svojej neschopnosti utrpenia? Teraz však sme na radu apoštola nabádaní, aby sme plní dôvery sami pristúpili k trónu milosti, k tomu, o ktorom predsa z iného miesta v Písme vieme, že niesol naše slabosti a vzal na seba naše bolesti (Iz 53,4). Tým, že sám trpel, môže mať s nami súcit. O tom nepochybujeme.
§10. Nesmie sa teda zdať nesúhlasným, keď sa hovorí: Kristus síce nezačal niečo vedieť, čo raz nevedel, avšak pretože skrze svoje božstvo od večnosti pozná jedným spôsobom milosrdenstva a iným spôsobom sa ich naučil cez telo. Pozri či Pán nehovoril podobným spôsobom keď sa ho učeníci pýtali na posledný deň. Odpovedal, že ho nepozná. Ako však mohol ten, v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a vedenie onen deň nepoznať? Prečo teda popiera, že vie to, čo bolo pre neho nemožné nevedieť? Chcel im snáď dokonca klamstvom utajiť, čo im nemohol s úžitkom oznámiť? Nech sa od nás vzdiali táto myšlienka. Tak, ako nemohlo nič existovať, čo by nevedel, veď On je predsa Múdrosť, tak nemohol klamať lebo je Pravda. Ale pretože chcel učeníkov v ich neužitočných otázkach udržať v medziach, povedal, že nevie, na čo sa pýtali. Nie samozrejme v každom ohľade, ale z toho hľadiska, podľa ktorého mohol niečo popierať. Lebo, aj keď na základe svojej božskej prirodzenosti prezrel všetko rovnakým spôsobom, prítomné, minulé aj budúce, a preto tiež onen deň musel poznať, nemal predsa nemal predsa žiadnym vnímaním svojho tela na základe skúsenosti o tom povedomosť. Inak by predsa už dychom svojich úst zabil Antikrista, svojimi telesnými ušami by už bol počul volanie Archanjela a zvuk rúry, pri ktorej zaznení majú byť mŕtvi prebudení. Bol by očami svojho tela videl ovce a capy, ktorí musia byť vzájomne oddelení.
§11. Aby si konečne nazrel, že sa tým myslí iba poznanie uskutočňované iba cez telo, keď hovorí, že onen deň nepozná, hovorí vo svojej dobre uváženej odpovede nie snáď: „Ani ja to neviem“, ale ani sám Syn Človeka to nevie (Mk 13,32). Čo je to „Syn Človeka“ iného ako označenie prijatého tela? Týmto názvom sa nám dáva na uzrozumenie, že výrokom, že niečo nevie, nehovorí ako Boh, ale podľa svojej ľudskej prirodzenosti. Lebo inak, keď hovorí o sebe ako o Bohu, hovorí väčšinou nie „Syn“ alebo „Syn Človeka“, ale „ja“ alebo „mňa“. Tak napr.: „Amen amen, hovorím vám, skôr ako sa Abrahám narodil ja som“ (Ján 8,58). „Ja som“, hovorí nie „je Syn Človeka“. Nepochybne hovoril o onej podstate, následkom ktorej je pred Abrahámom a bez počiatku, a nie o onej podstate, skrze ktorú je po Abrahámovia vzišiel z Abraháma. Tiež na inom mieste, keď sa pýtal učeníkov aké mienku majú ľudia o ňom, hovoril: „Za koho ľudia pokladajú“ nie „mňa“, ale „Syna Človeka“ (Mt 16,13)? A opäť, keď sa ich pýtal, čo oni sami si o ňom myslí, povedal: „a za koho ma pokladáte vy“ nie „Syna Človeka“ ale „mňa“ (Mt 16,15)? Lebo keď skúmal podľa mienky telesného národa svoju telesnú existenciu, použil meno tela, totiž „Syn Človeka“. Keď však sa pýtal duchovne zmýšľajúcich učeníkov na svoje božstvo, nepovedal „Syn Človeka“, ale označenie „mňa“. Peter konečne pochopil, načo boli slovom „mňa“ opýtaní. Jeho odpoveď to ozrejmuje: „ty si“ hovorí, nie Ježiš Syn Panny, ale Mesiáš „Syn Boha živého“ (Mt 16,16). Keby bol len to jedno odpovedal, nepovedal by o nič menej pravdu. Avšak pretože v slovách otázky bral múdro ohľad na zmýšľanie pýtajúceho sa, dal plným právom odpoveď na otázku a povedal: „Ty si Mesiáš, Syn Boha živého“.
§12. Keď teda vidíš, že Kristus v jednej osobe spája 2 prirodzenosti, jednu, skrze ktorú vždy bol, druhú, skrze ktorú začal byť, a že podľa svojho večného bytia vždy všetko vie, podľa svojho skorého bytia sa však mnohé dozvedel až v čase, prečo váhaš vyznať, že tak, ako v čase začal existovať v tele, tak aj začal spoznávať biedu tela, totiž oným spôsobom poznania, ktorému učia slabosť tela? Samozrejme múdrejší a šťastnejšie by bolo, keby tento spôsob poznania zostal prapredkom skrytý, lebo k nemu mohli dospieť len pochabosťou a k svojmu neprospechu. Avšak Boh, ich tvorca, hľadal, čo bolo stratené a pokračoval plný zľutovanie vo svojom diele, zostúpil, plný súcitu tam, kam sa oni biedni zrútili. Chcel sám na sebe zakúsiť, čo oni svojím konaním sami proti sebe právom vytrpeli. Konal samozrejme nie s podobnou všetečnosťou, ale to robil vo svojej obdivuhodnej láske: „nie aby s biednym zostal biedny, ale aby stanúc sa milosrdným bedárov oslobodil. Milosrdným sa stal, hovorím, nie na základe onoho zľutovania, ktoré mal vo svojom blaženom stave od večnosti, ale tým, že sprostredkovane našiel biedu v našej prirodzenosti. A tak dielo lásky, ktoré započal, dovŕšil skrze milosrdenstvo, nie že by ono samo nebolo mohlo dielo dovŕšiť, ale preto, že bez milosrdenstvo by nebolo stačilo nám. Oba spôsoby boli nutné, ale tento nám lepšie vyhovoval. Ó vynález nevýslovnej lásky! Keby sme boli vo svojich myšlienkach pochopili ono obdivuhodné milosrdenstva, keby len mu predchádzajúce utrpenie nebolo dalo podobu? Keby sme boli spoznali nám neznámy súcit, ktorý bez predchádzajúceho utrpenia by spel do neschopnosti utrpenia? Sám Ježiš by nedospel k tomuto súcitu, ktorého matkou je bieda, keby ono milosrdenstvo, ktoré biedu nepozná, nebolo predchádzalo. Keby tento nebol dosiahol, nebol by tiež nikoho vyslobodil. Odkiaľ však vyslobodzoval, ak nie z jamy biedy a blata (Ps 39,3). On však sa onoho milosrdenstva nevzdal, ale k nemu pridal tento súcit, nemenil, ale zmnohonásobil, ako stojí napísané: zachraňuješ ľudí aj dobytok, Hospodin, aký vzácny skvost je tvoje milosrdenstvo, Bože (Ž 36,7;8).
IV. časť
§13. Avšak vráťme sa konečne k nášmu úmyslu. Ak sa urobil ten biednym, ktorý biedny nebol, aby sa dozvedel, čo už vopred vedel, o čo skôr by si nemal ty, sa urobiť tým, kým nie si, ale skôr si všímal to, čím si. Lebo ty si skutočne biedny, aby si sa týmto spôsobom naučil sa zmilúvať, pretože to inak nemôžeš vedieť! Keď snáď posudzuješ nešťastie blížneho a nepremýšľaš o svojom vlastnom, mohol by si byť pohnutý nie k súcitu, ale k nevôli, nie k pomoci, ale na odsúdenie a konečne nie na inštruovanie v duchu miernosti, ale na deptanie v duchu zúrivosti. „Vy, ktorí ste vedení Božím duchom“, hovorí apoštol „privádzajte ho na pravú cestu v duchu miernosti“ (Gal 6,1). Rada alebo tiež príkaz apoštola je, aby si svojmu chorému bratovi pomáhal v duchu miernosti, to znamená v tom duchu, v ktorom by si chcel, aby sa aj tebe pomáhalo, keď si chorý. A aby si vedel, ako máš voči blúdiacemu dávať najavo miernosť, hovorí apoštol: „Každý si daj pozor sám na seba, aby si tiež nepodľahol pokušenie“ (Gal 6,1).
§14. Chceme teraz rozjímať, ako dobre nasleduje žiak pravdy nariadenia Majstrových. V blahoslavenstvách, ktoré som zhora uviedol, sú mierni menovaní pred milosrdnými, rovnako ako milosrdní pred tými, ktorí sú čistého srdca. A keď apoštol nabádal tých, ktorí boli plní Ducha, aby vyučovali tých, ktorí zmýšľajú telesne, pripojil: „v duchu miernosti“. Vyučovanie bratov prislúcha milosrdným, duch miernosti miernym. Je to ako by povedal: medzi milosrdných nemôže byť počítaný ten, ktorý sám nie je mierny. Pozri, apoštol ukazuje úplne zreteľne, čo som už zhora sľúbil, že dokážem: že máme hľadať pravdu najprv v nás samých a až potom v blížnom. „Skúmaj sám seba“, hovorí, to znamená ako ľahko sa poddáš pokušeniu, ako si naklonený hrešiť. Z tohto sebaspytovania sa máš stať miernym, ak chceš „v duchu miernosti“ ostatným pomáhať. Nepočúvali však napomínanie učeníka, boj sa pokarhanie od majstra! „Pokrytec, najprv vyber zo svojho oka trám, a až potom prezrieš, aby si mohol vybrať triesku z oka svojho brata“ (Mt 7,5). Veľký a tučný trám v oku je pýcha v srdci, ktorá svojou ješitnou, nezdravou, nafúkanou a nepevnou hrúbkou kalí oko v srdci a zatemňuje pravdu. Ak sa raz zmocnila tvojho srdce, nie si už schopný sa vidieť, vnímať, aký skutočne si alebo aký by si mohol byť ale myslíš si, že si taký, akým sa rád vidíš alebo dúfaš, že sa ním staneš. Lebo čo je pýcha iného ako láska k vlastnej výbornosti, ako to definuje jeden svätec (Anselm)? Z toho môžeme naopak tiež vyvodiť, že pokora je opovrhovanie vlastnou výbornosťou. Láska však rovnako málo ako nenávisť nepozná pravdivé posúdenie (posudok pravdy). Chceš počuť posudok pravdy? „Ako mi Boh prikazuje, tak súdim“ (Jn 5,30): nie ako nenávidím, nie ako milujem, nie ako sa obávam. Existuje jeden úsudok nenávisti, asi tento: „my máme zákon a podľa toho zákona musí zomrieť“ (Jn 19,7). Existuje tiež úsudok strachu napr.: „Keď proti nemu nezakročím prídu Rimania a vezmú nám toto sväté miesto a národ“ (Jn 11,48). Úsudok lásky je však úsudok Dávidov nad vlastným, otcovražedným synom: „Rokujte šetrne s mládencom Abšalomom“. Tiež v ľudských bolo ustanovené a pokiaľ viem, aj v cirkevných a svetských sporoch sa berie do úvahy že blýzki priatelia ľudí, zapletených do sporného prípadu, nesmú byť pripustení pred súd, aby z lásky k svojim neklamali alebo sa nenechali klamať. Ak teraz vo tvojich očiach láska k priateľovi priateľovi vinu buď zmenšuje alebo ju nechá úplne zmiznúť, o čo viac potom sebaláska skresľuje úsudok o tebe samom?
§15. Kto sa teda snaží, aby pravdu v sebe dokonale poznal, musí odstrániť trám pýchy, ktorý vadí prístupu svetla do oka a musí vo svojom srdci pripraviť stupne výstupu alebo zostupu. Tým, že po nich vystupuje, musí sám seba skúmať, a tak po 12. stupni pokory dospieť k 1. stupňu pravdy. Ak však človek zistil pravdu v sebe alebo skôr seba v pravde, a môže povedať: „uveril som, preto hovorím, bol som veľmi pokorený“ (Ž 116,10), potom sa pozdvihuje k vysokým veciam aby bola vyvýšená pravda (Ž 64,7) a keď dospel na 2. stupeň, hovorí bez seba: „každý človek je klamár“ (Ž 116,11). Myslíš si že Dávid tento sled nedodržiaval? Myslíš si, že prorok necítil to, čo Pán, to čo apoštol, to, čo aj my podľa nich a skrze nich cítime? On hovorí: „Ja som uveril“, totiž pravde, ktorá tu hovorí: „kto ma nasleduje, nebude chodiť v tme“ (Jn 8,12). Uveril som tým, že som nasledoval, a preto „som hovoril“ tým, že som vyznal. Čo som vyznal? Pravdu, ktorú som spoznal vierou. Pretože som však „uveril“, aby som dosiahol spravodlivosť a „hovoril“, aby som dosiahol spásu, „bol som nadmieru“, to znamená „celkom pokorený“. Ako keby chcel povedať: pretože som sa nehanbil vyznať proti sebe pravdu v sebe poznanú, pokročil som k dokonalej pokore. Výrok „nadmieru“ môžeme považovať za „dokonalé“ ako na inom mieste, „ktorý veľkú záľubu má v jeho prikázaniach“ (Ž 112,1). Ak však niekto by chcel tvrdiť, že „nadmieru“ je tu miesto „veľmi“ nie miesto „dokonale“, lebo vykladatelia, zdá sa, sú tejto mienky, ani toto neodporuje poňatie prorokovu. Môže potom akceptovať, že povedal: kým som pravdu ešte nepoznal, veril som, že som niečo, hoci som nebol nič. Keď som však skrze vieru v Krista, to znamená, skrze napodobnenie jeho pokory poznal pravdu, bola táto skrze moje vyznanie síce povýšená „ja som však bol nadmieru pokorený“, to znamená sebezpytováním som sa vo svojich vlastných očiach stal veľmi malým.
V. časť
§16. Na tomto prvom stupni pravdy, pokorený – ako tiež hovorí v inom žalme „pokorili ma pravdou“ (Ž 119,75) prorok si všíma sám seba a podľa vlastnej biedy posudzuje biedu všeobecnú. Keď tak postupuje na 2. stupeň, hovorí úplne bez seba „ každý človek je klamár“. Ako „bez seba“? Nepochybne tým, že vystúpi zo seba, postaví sa úplne na stranu pravdy a posudzuje sám seba. V tejto svojej extáze hovorí teda úplne bez nevôle a posmechu, ale plný zľutovania a súcitu „každý človek je klamár“! Čo to znamená: „každý človek je klamár“ (Ž 116,11)? Každý človek je slabý, každý človek je úbohý a bezmocný a nemôže zachrániť ani seba ani druhého. Ako sa hovorí „zlyhá kôň, k záchrane nepostačí“ (Ž 33,17) nie akoby kôň druhého chcel klamať ale, že sa klame ten, kto stavia na jeho sile, tak bude každý človek nazvaný klamárom, to znamená krehkým a nestálym. Od neho nemožno očakávať ani spásu vlastnú, ani spásu druhého, áno, skôr prepadne kliatbe, kto svoju nádej vkladá na človeka (Jer 17,5). Tým, že pokorný prorok pod vedením pravdy kráča dopredu, a to, čo na sebe oplakával vníma na druhom, dosahuje poznanie (vedenie). Nech k tomu však pripojí aj bolesť a povie všeobecne, ale pravdivo „každý človek je klamár“.
§17. Pozri, ako predsa onen pyšný farizej o sebe zmýšľal úplne inak! Aký výrok použil o sebe vo svoje pyšné odlišnosti? „Bože ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia“ (Luk 18,11) zatiaľ čo sa sám oddeľuje od ostatných, druhým sa arogantne posmieva. Inak David, lebo ten hovorí „každý človek je klamár“. Nikoho nevyníma, aby nikoho neklamal. Veď predsa vie: „všetci zhrešili a sú ďaleko od Božej slávy“ (Rím 3,23). Farizeus klame iba sám seba, pretože sám seba vyníma, zatiaľ čo ostatnej zatracuje. Prorok sa nevyníma zo spoločnej biedy, aby nebol vylúčený vo zľutovanie. Farizej udusí zľutovanie, zatiaľ čo prehliada biedu. Prorok tvrdí o všetkých, rovnako ako o sebe: „každý človek je klamár“. Farizej to tvrdí o všetkých, len nie sám o sebe: „nie som“, hovorí „ako ostatní ľudia“. A vyslovuje vďaka nie preto, že je dobrý, ale pretože je dobrý sám. Nie toľko kvôli dobru, ktoré má, ale kvôli zlu, ktoré vidí na druhých, Ešte nevytiahol trám zo svojho oka a počíta triesky v očiach bratov, lebo pripája: „ako vydierači, nepoctivci“. Nie nadarmo, ako sa domnievam, som sa odchýlil od nášho predmetu, ak si pochopil rozdiel v pojme „byť bez seba“ u oboch.
§18. Musíme sa opäť vrátiť k nášmu predmetu. U tých, u ktorých teraz pravda spôsobila, že sa konečne poznajú a preto sa nízko cení, je nevyhnutné, aby považovali za horké to, čo boli zvyknutí milovať, dokonca aj seba samé. Tým totiž, že si sami seba postavia proti sebe, núti sa, aby sami seba videli tak, ako by sa mohli vidieť len pri červenaní sa (nad sebou). A zatiaľ čo sa im nepáčia, čo sú, a vzdychajú po tom, čo nie sú, a o čom nemôžu dúfať, že sa tým stanú vlastnou silou, nachádzajú vo svojej prudkej bolesti nad sebou jedinú útechu. Tým že z lásky k pravde hladujú a smädia po spravodlivosti, vyžadujú tak pre seba až na sebaopovrhnutie ako prísni sudcovia sami seba najprísnejšie zadosťučinenie a budúce polepšenia. Aj keď urobili všetko, čo im bolo uložené, nazývajú sa neužitočnými služobníkmi (Lk 17,10). Pretože tak nazerajú svoju vlastnú nemohúcnosť utekajú od spravodlivosti k milosrdenstvu. Aby však tohto dosiahli, nasledujú radu pravdy: „Blaho milosrdným, lebo oni dôjdu milosrdenstva“ (Mt 5,7). A toto je druhý stupeň pravdy, na ktorom ju hľadáme v blížnom tým, že podľa vlastných potrieb skúmame potreby druhých az vlastných trápení sa učíme spolutrpieť s trpiacimi.
VI. časť
§19. Keď teda ľudia vytrvajú v týchto troch menovaných spôsoboch správania, to znamená kajúci smútok, túžba po spravodlivosti a skutky milosrdenstvo, očistí svoj duchovný zrak od troch prekážok, ktoré si vytvorili nevedomosťou alebo slabosťou alebo falošnou horlivosťou, aby tak nazeraním dospeli k tretiemu stupňu pravdy. To (tiež nevedomosť, slabosť a falošná horlivosť) sú cesty, ktoré sa ľuďom zdajú byť dobré, aspoň tým, „kto sa radujú, keď páchajú zlo, jasajú nad zhubnými preradnosti“ (Pr 2,14). To sú tí, ktorí sa halia do slabosti a nevedomosti, aby ospravedlnili svoje hriechy. Avšak márne si lichotí slabosťou a nevedomostí, hoci sú tak radi slabí a nevedomí, len aby o to voľnejšie mohli hrešiť. Myslíš, že to prvému človeku pomohlo – aj keď sám by nebol rád hrešil – že sa ospravedlňoval manželkou, to je slabosťou tela? Alebo snáď tí, ktorí kameňovali prvého mučeníka (Sk 7,57) budú ospravedlniteľní nevedomosťou, pretože si zapchávali uši? Kto teda cíti, že sa pravde odcudzil náklonnosťou a žiadostivou láskou k hriechu a je tlačený k zemi slabosťou a nevedomosťou, ten nech falošnú horlivosť premení na vzdychy, žiadostivú lásku na smútok, nech sa slabosti tela postavia s horlivosťou pre spravodlivosť, nevedomosti s veľkodušnosťou. Tak nebude teraz v neznalosti potrebných, nahých a slabých musieť príliš neskoro ak svojej hanbe spoznať pravdu, až príde s veľkou mocou a silou, aby ho vystrašila a obžalovala. Tak nebude musieť nadarmo a s chvením odpovedať: „Pane, kedy sme ťa videli potrebného a nepomohli ti“ (Mt 25,44)? Zaiste „Pán bude poznaný až bude súdiť“ (Ž 9,17) keď doteraz nie je poznaný, keď hľadá milosrdenstvo. Konečne „uvidia, koho prebodli“ (Jn 19,37). Aj lakomí rovnakým spôsobom uvidia toho, ktorým opovrhli. Tak teda slzami, hladom po spravodlivosti a trvalými skutkami milosrdenstvo bude očistené oko srdca od každej škvrny, ktorú človek na seba naniesol slabosťou, nevedomosťou a falošnou horlivosťou. Pravda sľubuje, že sa mu ukáže vo svojej čistote: „blahoslavení tým, ktorí majú čisté srdce lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8). Keďže však existujú 3 stupne alebo formy pravdy, vystupujeme k prvému stupňu námahou pokory k 2. účinkom súcitu ak 3. stupňu obrátením pohľadu nahor, nazeraním. Na 1.stupni uvidíme pravdu prísnu, na 2. milosrdnú, na 3. čistú. K 1.stupňu vedie rozum, ktorým skúmame, k 2.láska, cez ktorú máme s ostatnými súcit ak 3. nás nahor tiahne čistota, skrze ktorú sa pozdvihujeme k neviditeľnému.
VII. časť
§20. Tu mi vyžaruje podivuhodné a rozdelené pôsobenie nerozdelenej Trojice pokiaľ vôbec človek, kým zotrváva v temnote, dokáže pochopiť ono nevysloviteľné delenie vzájomne spolupôsobiacich Osôb. Na 1.stupni sa mi zdá, že pôsobí Syn, na 2. Duch sv., na 3. Otec. Chceš počuť pôsobenie Syna? Hovorí: „Ak teda ja, Pán a Majster, som vám umyl nohy“ (Jn 13,14), o čo viac máte vy jeden druhému nohy umývať? Učiteľ Pravdy dal svojim učeníkom formu pokory, cez ktorú im bola na 1.stupni najprv zjavená pravda. Všímaj si tiež diela Ducha sv., Božie láska je vyliata do našich sŕdc skrze Ducha sv., ktorý nám bol daný (Rim 5,5). Láska je predsa dar Ducha sv. Pôsobí, že všetci pod vedením syna skrze pokoru dospeli už k 1.stupňu pravdy teraz skrze súcit s blížnym pod vedením Ducha sv. Dospievajú k 2.stupni. Počuj tiež od Syna „blaho teba Šimona Jonášov, pretože ti to nezjavilo Telo a krv, ale môj Otec v nebesiach“ (Mt 16,17) a onen výrok: „Otec zoznámi s pravdou svojich synov“ (Iz 38,19) a „velebím ťa, Otče že si tieto veci skryl pred múdrymi a zjavil si ich maličkým (Mt 11,25). Vidíš, že Otec konečne vzal do Slávy tie, ktoré Syn najprv skrze slovo a príklad doviedol k pokore a na ktoré potom Duch sv. vylial lásku? Syn z nich robí učeníkov, pomoc Ducha sv. ich utešuje ako priateľov a otec ich povyšuje na synov. Pretože však nielen Syn, ale aj Otec a Duch sv. sú právom nazývaní “Pravda”, je nepochybné, že jedna a tá istá pravda bez ohľadu na špecifický charakter Osôb pôsobia tieto tri diela na oných 3 stupňoch. Na 1.stupni učí ako učiteľ, na 2. utešuje ako priateľ alebo brat, na 3.ako Otec priťahuje synov k sebe.
§21. Lebo keď Syn, to je Slovo a Múdrosť Otcova najprv zistí silu našej duše, zvanú rozum, tlačenú k zemi telom, pútanú hriechom, slepou nevedomosťou a oddanú vonkajším veciam, láskavo sa jej ujme, mocne ju napriami, múdro ju poučí a vedie ju do vnútra. A tým, že ju použije takýmto podivuhodným spôsobom, ako by bola jeho zástupkyňou urobí ju samotnú jej vlastnú sudkyňou tak, že v úctivej bázni pred Slovom, s ktorým sa spája, koná funkciou pravdy proti sebe samej, ako svoj vlastný žalobca, svedok a sudca. Z tohto prvého spojenia Slova s rozumom povstáva pokora. Potom Duch sv. urobí druhú oblasť duše, zvanú vôľu, milosrdnú. Toto sa deje, hoci je vôľa nakazená jedom tela, ale predsa už cibrená rozumom. Navštívi ju svojou milosťou, očistí ju svojou miernosťou a naplní ju ohňom. Ako kožušina, ktorá sa naťahuje, ak je napustená olejom, tak aj vôľa ak je pomazaná nebeským olejom sa šíri až do lásky k nepriateľom. A tak vzchádza z tohto druhého spojenia božského Ducha a ľudskej vôľa láska. Obe časti však, rozum aj vôľa, sú predmetom otcovského vyvolenia. Jedna je poučená slovom pravdy, druhá ovanutá Duchom pravdy. Jedna je pokropená yzopom pokory, druhá zapálená ohňom lásky. Táto teraz už dokonalá duša je vplyvom pokory bez poškvrny, vplyvom lásky bez vrások, kde sa ani vôľa neprieči rozumu, ani rozum nezakrýva pravdu. Túto dušu si teraz volí Otec ako žiariacu nevestu a spája sa s ňou, takže ani rozum nemôže myslieť na seba, ani vôľa na blížneho, ale ona šťastná duša plná radosti hovorí iba jediné: „Kráľ uviedol ma do svojich komnát“ (Pies 1,4). Vskutku je úctyhodná, že sa vo škole pokory učila najprv pod vedením Syna obracať sa sama do svojho vnútra. Má na pamäti aj hrozbu, ktorú počula: „Ak to sama nevieš, vyjdi a kozliatka tvoje pas“ (Pies 1,8). Je teda hodná, že z onej školy pokory pod vedením Ducha sv. skrze príklon k srdcu blížnych, ktorí sú tým prirodzene mienení, je vedená do komnaty lásky. Potom má byť „uložená na kvetoch a osviežená jablkami“ (Pies 2,5) to znamená vybavená zvykmi a ušľachtilými a svätými cnosťami – konečne vpustená do komnaty kráľa, lebo potom sa stravuje v láske. Potom nastane v nebi nakrátko dobu asi na pol hodiny ticho (Zj 8,1). Ona však sladko odpočíva vo vytúženom objatí a spí, jej srdce však bdie. Medzi tým s Ním preskúmava tajomstvo Pravdy okolo seba aby sa potom hneď, keď zase prišla k sebe, zaoberala svojimi spomienkami. Tam vidí, čo nemožno uvidieť a počuje, čo je nevysloviteľné, o čom človek nesmie hovoriť. Lebo to presahuje akékoľvek vedenie, ktoré „odovzdáva noc noci“ (Ž 19,3), ale deň to zvestuje dni a medzi múdrymi sa smie hovoriť o múdrosti a tým, ktorí sú naplnení Duchom, naznačovať Ducha (1Kor 2,13).
VIII. časť
§22. Myslíš si, že Pavol týmito stupňami neprešiel, keď bol podľa svojich vlastných slov vytrhnutý až do tretieho nebo (2Kor 12,2). Avšak prečo „vytrhnutý“ a nie skôr „vedený“? Zrejme preto, aby som ja, ktorý nepochybne stojím ďaleko za Pavlom, sa nedomnieval, vlastnou silou a vlastným snažením by som mohol dospieť do 3. Nebo, keď taký veľký apoštol hovorí, že bol vytrhnutý tam, kam nedokázal dôjsť ani poučovaním ani za ruku s nejakým vodcom. Nemal by som stavať na svojej sile alebo si zúfať kvôli námahe. Kto sa totiž nechá poučiť alebo viesť, tak tým, že nasleduje učiteľa alebo vodcu, dokazuje, že svoje úsilie podrobuje skúške, aby bol neskôr dovedený k určitému miestu alebo myšlienke tak, že môže povedať: nie ja, ale milosť Božia bola so mnou (1Kor). Kto však je vytrhnutý nie vlastný, ale cudzou silou, je súčasne nevedomky niekam nesený a nechváli sa ani celkom ani čiastočne sebou samým tam, kde ani sám ani s niekým niečo nedokáže. K prvému alebo prostrednému nebu mohol teda apoštol vystúpiť vedením alebo pomocou. Aby však dospel k 3., musel byť vytrhnutý. Čítame totiž že Syn zostúpil dole preto, aby pomohol tým, ktorí chcú vystúpiť do prvého nebo, a že Duch sv. bol zoslaný preto, aby ich doviedol do druhého. Avšak o Otcovi, aj keď stále spolupôsobí sa Synom a Duchom sv., nečítame predsa nikdy, že zostúpil z neba alebo bol poslaný na zemi. Avšak čítam: „Hospodinovo milosrdenstvo je plná zeme“ (Ž 33,5) a: „celá krajina je plná jeho slávy“ (Iz 6,3) a takého podobného viac. Čítam však aj o Synovi: „keď sa však naplnil stanovený čas, poslal Boh svojho Syna“ (Gal 4,4). A sám o sebe hovorí Syn: „Duch panovníka Hospodina je nado mnou“ (Iz 61,1) a skrze rovnakého proroka hovorí: „A teraz ma posiela Panovník Hospodin a Jeho Duch (Iz 48,16). Tiež čítam o Duchu sv.: „ale príhovorca, Duch sv., ktorého pošle Otec v mene mojom“ (Jn 14,26) a ďalej: „Ak odídem pošlem ho k vám“ (Ján 16,7) nepochybne sv. Ducha. Avšak Otca v Jeho osobe nenachádzam nikde ako v nebi, aj keď neexistuje žiadne miesto, kde by nebol. Tak stojí v evanjeliu: „ale môj Otec v nebesiach“ (Mt 16,17) a v modlitbe „Otče náš, ktorý si na nebesiach“ (Mt 6,9).
§23. Z toho prirodzene vyvodzujem: pretože Otec nezostupuje, nemohol apoštol, aby ho videl, síce vystúpiť do 3. neba, avšak bol tam vytrhnutý ako hovorí. Nakoniec: „nikto nevstúpil na nebesia, ale ten, ktorý zostúpil z nebies „Syn Človeka“ (Jn 3,13). A aby si si nemyslel, že to je povedané o 1. alebo 2. nebi, hovorí ti Dávid: „vychádza na najvyššom okraji nebies“ (Ž 19,7). K tomu bol (Syn) nie opäť vytrhnutý, nie tajne vyzdvihnutý, ale sa hovorí „bol pred ich zrakmi vzatý nahor“ (Sk 1,9), to znamená pred zrakmi apoštolov. Nie ako Eliáš, ktorý mal jedného, nie ako Pavol, ktorý nemal žiadneho svedka. Lebo sotva mohol uvádzať sám seba ako svedka a spoluvedúceho, pretože predsa sám tvrdí: „neviem, Boh to vie“ (2Kor 12,2). Ďaleko skôr sa vzniesol pred očami tých, ktorých považoval za hodných takého pohľadu ako všemohúci stúpa, On, ktorý zostúpil, kedy chcel a vystúpil nahor kedy chcel, ktorý podľa vlastného dobrozdania zvolil očité svedkov a divákov, miesto a dobu, deň a hodinu. Vytrhnutý bol Pavol, vytrhnutý bol Eliáš, vzatý bol Henoch. Náš Spasiteľ, tak to čítame: „vzniesol sa nahor“, to znamená vzniesol sa vlastnou silou, nie za pomoci niekoho iného. Skrátka nebol nesený autom, nebol podopieraný anjelmi, ale opierajúc sa o vlastnú silu „oblak im ho vzal z očí“ (Sk 1,9). Prečo to? Pomáhal vyčerpanému? Nie, zastreľ ho oblak telesným očiam učeníkov, ktorí aj keď poznali Krista podľa tela, v budúcnosti už ho takto nespoznajú. Tie teda, ktoré Syn skrze pokoru volá do 1. neba, spája Duch sv. v 2. skrze lásku a Otec ich nazeraním pozdvihuje k 3. nebu. Najprv sa v pravde pokoria a hovoria: „pokorilo ma pravdou“ (Ž 119,75), potom sa v spoločenstve radujú z pravdy a spievajú: „aké dobro, aké blaho tam, kde bratia bývajú svorne (Ž 133,1). Lebo o láske je napísané: „raduje sa z pravdy“ (1Kor 13,6). Nakoniec sú vytrhnutí do tajomstvo pravdy a hovoria: „Tajomstvo moje je moje“.
§24. Ako ja úbohý, skôr pretekajúca táranivosť než živým Duchom dospejem k dvom horným nebesiam, do ktorých sa snažím dostať plaziac sa po rukách a nohách pod tým najnižším nebom. K tomu najnižšiemu som si už za pomoci toho, ktorý ma povolal zriadil rebrík. Lebo tam je tá cesta, na ktorej mi chce ukázať spásu od Boha (Ž 50,23). Už vidím Pána tróniť hore, už jasám pri hlasu pravdy. On ma zavolal a ja som mu odpovedal: „Dielu svojich rúk podáš pravicu“ (Jób 14,15). Ty, ó Pane, samozrejme počítaš moje kroky, ale ja stúpam hor sa len pomaly, som unavený pútnik a hľadám postranné cesty. Beda mi, keby ma prekvapila temnota, keby môj útek padol do zimného obdobia alebo na sobotu, keď teraz za denného svetla, kedy je čas príhodný a nastali dni spásy, zanedbávam putovanie! Prečo otáľam, modli sa za mňa, synu, brata, priateľovi a účastníkovi môjho pokroku v Pánovi, ak vôbec nejakého pokroku dosahujem! Modli sa k Všemohúcemu, nech moju lenivú nohu posilní tak, aby ma pýcha neprekonala (Ž 36). Aj keď lenivá noha nie je spôsobilá vystúpiť k pravde, predsa je ešte znesiteľnejší ako ten, ktorý v nej nemôže obstáť, ako čítaš: „Sú zrazení, nie sú schopní povstať“ (Ž 36,13).
§25. To platí o pyšných. Čo však máme povedať o ich hlave – o náčelníkovi? Čo povedať o tom, ktorý je nazývaný „kráľom nad všetkými synmi pýchy“ (Jób 41,26)? „On nestál v pravde“ (Jn 8,44) je napísané, a inde: „videl som ako satan padá z neba ako blesk (Lk 10,18). Prečo, keď nie pre jeho pýchu? Beda ma, keď ten, ktorý pyšné rozpozná z diaľky aj mňa by mal vidieť ako pyšného nechal proti mne zaznieť onen strašný výrok: „bol si síce synom najvyššieho, zomrieš však ako človek a padneš ako jeden z kniežat (Ž 82,6). Kto by sa nezachvel pred týmto hlasom hromu? O čo spasiteľnejšie bolo predsa, keď pri dotyku anjela vyschla šľacha na boku Jakubovo ako keď tá istá sa u pyšného anjela napla zoslabla a pretrhla sa? Kiež by sa bol anjel dotkol aj moje šľachy, aby tiež vyschla. Potom by som snáď mohol začať z tejto slabosti robiť pokroky, zatiaľ čo z mojej sily môže nastať iba ústup. Naozaj čítam: „slabé u Boha je silnejšie ako ľudia“. Keď sa sťažuje na osteň, ktorým ho nie anjel Pánov, ale satan bil po tvári, počul aj apoštol odpoveď: „stačí, keď máš moju milosť, veď v slabosti sa prejaví moja sila“ (2Kor 12,9). Aká sila? Apoštol sám nech odpovie: „rad sa budem chváliť svojou slabosťou, aby vo mne prebývala sila Kristova“. Avšak snáď ešte stále si nepostrehol, o ktorej cnosti hovoril najmä? Lebo Kristus má predsa všetky cnosti. Avšak, aj keď ich má všetky, predsa nám odporučil jednu viac ako všetky ostatné, totiž pokoru, ktorá mu bola vlastná, keď hovorí: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdce“.
§26. Rád, pán Ježiš, sa aj ja chcem, ak môžem, chváliť svojou slabosťou, ochrnutím mojej šľachy, aby Tvoja sila, Tvoja pokora vo mne bola dokonalá. Lebo Tvoja milosť mi stačí, keď moja sila zlyháva. Tým, že nechám pôsobiť milosť a sám svoju slabú snahu pomaly stiahnem, budem dôverčivo vystupovať po rebríku pokory až sa spojím pevne s pravdou a dôjdem do nekonečnej lásky. Potom chcem spievať ďakovné piesne a hovoriť: „doprial si voľnosti mojím nohám“. Tak kráčame úzkou cestou s väčšou uvážlivosťou, keď kráčame len krátkymi krokmi, tak stúpame po príkrom rebríka istejšie nahor, keď kladieme krok za krokom tak sa obdivuhodným nádherným spôsobom blížime ochromeným krokom síce pomalšie, ale spoľahlivejšie k pravde. Avšak beda mi, že moja putovanie trvá tak dlho! Kiež by som mal krídla holubica, aby som nimi rýchlejšie doletel k pravde, aby som konečne našiel izbu v láske! Pretože mi však krídla chýbajú, „veď ma, Bože, po svojej ceste, aby som kráčal v Tvojej pravde“. Potom ma pravda urobí slobodným. Beda mi, že som od nej ustúpil! Lebo keby som bol najprv ľahkomyseľne a samoľúbo nezostupoval, nebol by som sa musel pri výstupe tak dlho a tak tvrdo namáhať. Ale čo hovorím: „zostupoval som“? Snáď by som mal správne povedať: „zrútil som sa“. Či snáď predsa skôr neplatí, že nikto sa nestane náhle celkom zlým, ale zostupuje postupne, rovnako ako nikto nedosiahne náhle vrchol, ale každý stúpa nahor krok za krokom. Ako inak by platil onen výrok: „po všetky dni svojho života je bezbožník spupný“. Napokon: „niekedy sa človeku zdá cesta priama, ale napriek tomu vedie k zlému“ (Pr 16,25).
§27. Existuje teda cesta vzostupu, rovnako ako cesta zostupu. A existuje cesta k dobru a cesta k zlu. Strez sa zlé cesty a zvoľ si dobrú! Ak to nedokážeš vlastnou silou, modli sa s prorokom a hovor: „odvráť odo ma cestu bezprávia“. Ako? „a zmiluj sa nado mnou podľa svojho zákona“, to znamená podľa onoho zákona, ktorý si dal tým, ktorí na ceste blúdia, teda tým, ktorí opúšťajú pravdu. Jeden z nich som aj ja, lebo som skutočne od pravdy odpadol. Avšak keď človek padne, nepozdvihne sa opäť? Preto som zvolil cestu pravdy, aby som po nej v pokore opäť vystúpil tam, odkiaľ som pre svoju pýchu zostúpil. Budem stúpať, hovorím, a spievať: „bol som pokorený a bolo mi to k dobru; zákon tvojich úst je mi drahší ako tisíce hrivien zlata alebo striebra“ (Ž 119,71). Dávid ti, zdá sa, ukázal dve cesty, ale máš vedieť, že je iba jedna, že je však čo do smeru rozdielna a nazývaná tiež rôznymi menami: ako cesta zlosti podľa zostupujúcich a ako cesta pravdy podľa vystupujúcich. Sú to rovnaké stupne pre tých, ktorí vystupujú k trónu, ako pre tých, ktorí zostupujú; je to rovnaká cesta, keď sa k mestu blížime alebo sa od neho vzďaľujeme, a existujú len jedny dvere pre vstup do domu alebo odchod z neho. Konečne Jakubovi sa zjavili anjeli, ako po jednom a tom istom rebríku vystupovali a zostupovali. Čo to znamená? Ak sa chceš k pravde vrátiť, nepotrebuješ zrejme hľadať novú cestu, ktorú nepoznáš, ale je to cesta známa, po ktorej si zostupoval. Zmien iba svoj smer a sleduj svoje vlastné stopy a tak môžeš v pokore po tých istých stupňoch stúpať nahor, po ktorých si vo svojej pýche zostupoval. Čo bolo pre zostupujúceho dvanástym stupňom pýchy, nech je pre vystupujúceho prvým stupňom pokory, jedenásty sa stane druhým, desiaty tretím, deviaty štvrtým, ôsmy piatym, siedmy šiestym, šiesty siedmym, piaty ôsmym, štvrtý deviatym, tretí desiatym, druhý jedenástym a prvý dvanástym. Ak si v sebe tieto stupne pýchy našiel, skôr opäť spoznal, nebude už pre teba žiadnu námahou hľadať cestu pokory.
1. stupeň pýchy: Zvedavosť
X.časť
§28. Prvým stupňom pýchy je teda zvedavosť. Poznáš ju podľa nasledujúcich príznakov. Keď vidíš, ako mních, ku ktorému mal predtým plnú dôveru, hádže okolo seba očami, nosia zdvihnutú hlavu a napína uši, všade kde stojí a sedí, môžeš podľa vonkajších hnutí človeka poznať zmenu v jeho vnútri, pretože zvrátený človek žmurká očami, nohami čosi naznačuje, svojimi prstami ukazuje (Pr 6,12) a na nevhodnom pohybe tela spoznáme novú chorobu duše. Zatiaľ čo duša poľavuje v sebapozorovaní a viac sa o seba nestará, zameriava sa jej zvedavosť na iné. Pretože totiž sama seba nespoznáva, obracia sa navonok, „aby vyviedla jahniatka na pastvu“. Jahniatka – symbolizujúce hriech – by som celkom správne nazval oči a uši, lebo ako smrť prišla na svet skrze hriech, tak vstupuje týmito oknami do duše. Voditi teda tieto jahniatka na pastvu zaujíma zvedavého plne, robí si na zvedavého úplný nárok, zatiaľ čo on vôbec nechce vedieť, v akom stave zanechal svoje vnútro. A skutočne, človeče, keby si sa chcel bdelým duchom pozorovať, bol by to zázrak, keby si potom ešte niekedy dbal o niečo iné. Počúvaj Šalamúna, zvedavče, počúvaj múdreho, ty blázne „chráň svoje srdce s plnou bdelosťou“, zaiste tak, aby všetky tvoje zmysly bdeli nad tým a chránili to, odkiaľ pochádza život. Lebo kam, ty zvedavý, sa odkloníš od seba samého? Komu sa medzitým zveríš? Ako si trúfaš pozdvihnúť svoje oči k nebu, ty, ktorý si proti nebu hrešil? Pozri k zemi, aby si spoznal sám seba! Ona ťa postaví pred oči tebe samému – si zem a do zeme sa zase vrátiš.
§29. Avšak z dvoch dôvodov pozdvihuješ svoje oči bez viny. Buď, aby si prosil o pomoc alebo ju poskytoval. David pozdvihol svoje oči k horám, aby hľadal pomoc (Ž 121) a Pán ich pozdvihol nad zástupmi, aby priniesol pomoc (Ján 6,5). Jeden poľutovaniahodný, druhý zmilúvajúci sa, obaja bez viny. Ak aj ty budeš dbať na správne miesto, dobu a príčinu a v núdzi svojej alebo svojho brata pozdvihneš oči, nebudem ťa za to v žiadnom smere kárať, ďaleko viac ťa budem chváliť. Toto totiž ospravedlňuje biedu, ono vyžaduje milosrdenstvo. Inak ale by som ťa nemusel nazývať napodobiteľom proroka alebo Pána, ale niekoho ako je Dína alebo Eva alebo dokonca ako napodobiteľa samotného satana. Lebo zatiaľ čo Dína vyšla von, aby pásla jahniatka, bola unesená otcovi a jej bolo ukradnuté panenstvo (Gn 34,1). Dína – mala si za potrebu pozerať sa na cudzie ženy? Čo to bolo za nutnosť? S akým úžitkom si to urobila? Bola to iba zvedavosť? Aj keď sa nečinne pozeráš nie je nečinný ten, ktorý ťa vidí. Pozeráš sa zvedavo, ale ešte zvedavejšie si sama pozorovaná. Kto by bol vtedy mohol uveriť, že táto tvoja zvedavá vychádzka alebo tvoja nečinná zvedavosť nebude nakoniec taká pokojná ale tak ničivá, pre teba, tvojich ľudí a nepriateľov.
§30. Aj ty, Eva, si bola usadená do raja, aby si ho sa svojim manželom obrábala a chránila. Keby si bola splnila svoju úlohu, mala si na to prejsť do lepšieho stave, kde by si sa nebola musela viac namáhať nejakú prác alebo sa starať o ochranu. Z každého stromu raja je ti dovolené jesť s výnimkou toho stromu, ktorý je nazývaný stromom poznania dobrého a zlého. Ak totiž ostatné stromy sú dobré a ich plody dobre chutia, čo má človek potrebné jesť aj z toho stromu, ktorý chutí zle. Človek nemá byť múdrejší ako je vhodné, pretože ochutnávať zlé sa nazýva „byť nie múdry, ale pochabý“. Ochraňuj teda, čo je ti zverené, očakávaj, čo je ti sľúbené. Chráň sa pred zakázaným, aby si nestratil to, čo ti bolo poskytnuté. Prečo sa pozeráš tak uprene na svoju smrť? Prečo tam tak často obraciaš svoje nepokojné oči? Čo ti robí potešenie pozerať sa na to, čo je ti zakázané jesť? „Obraciam na to iba svoj pohľad“, hovoríš „nie svoju ruku“. Nie je mi zakázané sa pozerať, ale jesť. „Alebo nesmiem snáď svoje oči, ktoré mi Boh dal do moci; pozdvihnúť tam, kam chcem?“ Na to odpovedá apoštol: „Všetko je dovolené, ale nie všetko mi prospieva“. Aj keď to nie je vina, je to predsa náznak viny. Lebo ak by sa tvoje srdce malo príliš málo na pozore, nemala by tvoja zvedavosť nadbytočný čas. Aj keď to nie je vina, je to predsa príležitosť stať sa vinným, náznak už spáchaného hriechu a popud k novému. Lebo zatiaľ čo si zameraný na niečo iné, vplíži sa medzitým tajne had do tvojho srdca a lichotivo k tebe hovorí. Lichôtkami sa uspáva rozum, klamstvo strach. V žiadnom prípade – hovorí – nezomrieš. Rozmnožuje pozornosť, zatiaľ čo dráždi poschodie. Rozpaľuje zvedavosť, zatiaľ čo budí žiadostivosť. Nakoniec podá zakázané a odlúpi dovolenky. Podá jablko a vezme raj. Piješ jed a prepadla si smrti. Budeš rodiť deti, ktoré zomrú. Spása sa stratila, rodenie však neustalo. Rodíme sa a umierame. Preto sa rodíme k smrti, pretože umierame skôr, než sme sa narodili. Preto spočíva ťažké bremeno na všetkých tvojich deťoch až do dnešného dňa. Názor na odpadnutého Serafa, prevzatý nie od cirkevných učiteľov, ale vytvorený autorom.
§31. Avšak aj ty, znamenie podobnosti si nebol vsadený do raja, ale do radostí raja Božieho (Ez 28,12). Čo si mal ešte viac hľadať? Si predsa plný múdrosti a dokonalý v kráse. „Neusiluj sa o to, čo je pre teba veľa vysoko a nepokúšaj sa preskúmať, čo je nad tvoje sily“ (Sir 3,22). Stoj pevne sám v sebe, aby si nespadol zo svojho postavenia, ak sa budeš zdržiavať veľkými a zázračnými vecami, ktoré sú pre teba príliš vznešené. Ale prečo sa medzitým odvraciaš a pachtíš sa na inú stranu svetovú? Už vidím a už to pozorujem, že si príliš zvedavý a hľadáš nejaké vznešené veci, ktoré sú pre teba príliš vysoké. „Chcem“, hovoríš „vybudovať svoj trón na nebesiach“ (Iz 14,13) a zatiaľ čo ostatní nebešťania stoja, ty sám chceš sedieť na tróne a rušíš svornosť bratov, mier celej nebeskej vlasti, ba dokonca izba Trojica, ak to závisí od teba. Kam ťa to vedie, ty biedny, tvoja zvedavosť, že bez váhania s neslýchanou domýšľavosťou dávaš pohoršenie svojim spoluobčanom a kráľovi robíš bezprávie. „Tisíce tisíc mu slúžia a desaťtisíce desaťtisícov stoja pred ním“ (Dan 7,10). Tam nesedí, ako hovorí správa, nikto ako ten, ktorý sám tróni nad cherubmi a ostatní mu slúži. A ty chceš odchyľuje sa od ostatných a pred nimi, na niečo patriť – neviem na čo – príliš zvedavý, aby si vyskúmal a príliš ctižiadostivý, aby si dosiahol, buduješ si trón v nebi, aby si bol rovný najvyššiemu. Na aký účel? S akou nádejou? Tie blázon! Meraj svoje sily, zvažuj koniec, uvažuj o svojich možnostiach! Odvažuješ sa toho s vedomím Najvyššieho, alebo bez jeho vedomia? S jeho vôľou alebo proti jeho vôli? Ale ako môže ten, ktorého vôľa je najlepšie, ktorého vedenie je dokonalé, chcieť zlé, alebo nevedieť, nech už by si plánoval čokoľvek? Alebo síce nepochybuješ, že on to vie bez toho, aby chcel, veríš však, že nemôže klásť odpor? Avšak keď nepochybuješ, že si bol stvorený, nepochybuješ tiež, ako by som rád veril o všemohúcnosti, vševedúcnosti a dobrote Tvorcu. Ten, ktorý mal moc stvoriť ťa tak nádherného a tak veľkého z ničoho, ten to mohol a chcel. Ako teda môžeš veriť, že Boh by súhlasil s tým, čo nechce dopustiť, aby sa stalo a čomu by mohol zabrániť? Alebo snáď vidím, že sa na tebe vypĺňa, ba dokonca s tebou začína, čo po tebe a cez teba často bolo spôsobené na zemi tebe podobnými, totiž známy výrok: vlastnému Pánovi prerastú synovia cez hlavu?; alebo je tvoje oko zlé, že On je dobrý (Mt 20,15)? Tým, že si drzo spoliehal na jeho dobrotu, stal si sa nehanebným voči jeho poznaniam a scestný voči jeho moci.
§32. Lebo to je ono, ty rúhači, čo si myslíš, to je zloba, ktorú vymýšľaš na svojom lôžku (Ž 35,5). Tie hovoríš: „Ty veríš, že Stvoriteľ zničí svoje dielo“? Samozrejme viem, že Boh nie je skrytý, nech si myslím čokoľvek. On je predsa Boh. Tiež sa mu nepáči, že takto zmýšľam, pretože je dobrý. Tiež jeho ruky neuniknem, ak bude chcieť, lebo je mocný. Musím sa však niečoho obávať? Keď sa mu totiž, pretože je dobrý, nemôže páčiť môj zlý skutok, o čo ma potom jeho vlastný? Môj zlý skutok, povedal by som, spočíva v tom, že chcem niečo proti jeho vôli. Jeho však v pomste. Nemôže teda chcieť nejaký rúhavý skutok, nech už akéhokoľvek druhu, rovnakým spôsobom pomstiť tak, ako ani nechce ani nemôže sa pripraviť o svoju dobrotu. Ty sa klameš sám, neblahý, ty klameš seba, nie Boha. Áno, ty sa klameš a zlosť klame k svojej vlastnej škode, nie na škodu Božiu. Ty síce konáš ľstivo, avšak pred Jeho očami. Ty teda podvádzaš sám seba, nie Boha. Pretože za jeho veľký dobrý skutok na tebe vymýšľaš veľký zlý skutok na ňom, bude tvoja zlo právom uznaná hodnú nenávisti (Ž 35,3). Existuje azda väčšia zlo ako tá, že tvorca je u teba v opovrhnutí preto, začo by zaslúžil byť o to viac milovaný? Ktorá zloba by bola väčšia, než keby si síce nepochyboval, že Božia moc, ktorá ťa dokázala stvoriť, by ťa tiež mohla zničiť, avšak cez to oplácaš dobrotu zlosťou, lásku nenávisťou, pretože sa spoliehaš na jeho veľkú dobrotu, pre ktorú dúfaš, že sa nechce uchýliť k pomste, hoci by mohol?
§33. Táto zlo, hovorím, zaslúži nie krátku zlosť ale večnú nenávisť. Je príčinou, že túžiš a dúfaš stať sa rovným svojmu najlepšiemu a najvznešenejšiemu Pánovi aj proti Jeho vôli, aby stále videl, čo ho bolí, keby ťa mal za druha, hoci to nechce, a nezvrhol ťa, hoci by to mohol, ba keby dokonca dal prednosť tomu, trpieť sám, než by pripustil tvoj zánik. Mohol by ťa samozrejme zvrhnúť, keby chcel, ale pre svoju dobrotu, ako sa domnievaš by to vôbec chcieť nemohol. Keby bol taký, ako ho hodnotíš, konal by si určite tým odpornejšie, keby si ho nemiloval. A ak On by skôr pripustil, aby sa niečo stalo jemu než by sám niečo podnikol proti tebe, aká veľká zloba je to potom, keď nešetríš toho, ktorý sa sám nešetrí, len aby šetril teba? Avšak to by nezodpovedalo jeho dokonalosti, keby pretože je dobrotivý, nebol tiež spravodlivý, akoby súčasne nemohol byť dobrotivý a spravodlivý. Je predsa spravodlivá dobrota lepšia ako dobrota nedbalá, ba dobrota bez spravodlivosti nie je žiadna cnosť. Ak sa teda ty za nezištnú dobrotu Božiu, ktorá ťa stvorila bez tvojej zásluhy ukážeš ako nevďačník, a pritom sa nebojíš spravodlivosti, pretože si ju ešte nespoznal a preto na seba neúmerne vŕšiš vinu, za ktorou si vo svojej falošné nádej sľubuješ beztrestnosť, vedz, že tak konečne pocítiš spravodlivosť toho, ktorého poznáš iba v jeho dobrote a spadneš do jamy, ktorú kopeš svojmu Tvorcovi. On by totiž mohol takému trestu, ktorý proti nemu vymýšľaš, síce uniknúť, keby chcel. Avšak ako sa domnievaš, nemôže to chcieť, a tak nemôže tiež odložiť túto dobrotu, pre ktorú ešte podľa tvojej skúsenosti nikoho nepotrestal. Tak spravodlivý Boh, ktorý ani nemôže ani nesmie trpieť, aby jeho dobrota bola beztrestne urážaná, privalí na teba úplne právom taký trest. Avšak svoj trestajúci výrok prispôsobí tak, že ti neodoprie odpustenie, keby si to opäť nazrel. Pretože si však tvrdohlavý a tvoje srdce sa neobracia (Rim 2,5), nemôžeš to chcieť, a preto tiež nemôžeš uniknúť trestu.
§34. Avšak počuj teraz svoje odsúdenie „Mojím trónom je nebo“ hovorí Pán „a zem podnožia mojich nôh“ (Sk 7,49). Nehovorí „východ“ alebo „západ“ alebo nejaká krajina neba, ale „celé nebo je môj trón“. Nemôžeš teda v žiadnej časti neba, lebo On si vyvolil celé nebo. Rovnako nie na zemi, lebo je podnožou pre jeho nohy. Krajina je totiž pevné miesto, kde má cirkev svoje sídlo, založené na pevnej skale. Čo budeš robiť? Z neba si vyhnaný a na zemi nemôžeš zostať vyvoľ si teda miesto vo vzduchu nie aby si tam trónil ale aby si poletoval okolo. Ty si sa predsa pokúsil otriasť neotrasiteľnosťou večnosti. Teraz pociťuješ trest vlastnej nestálosti. Zatiaľ čo teda neustále tekáš medzi nebom a zemou, sedí Pán na vyvýšenom tróne, a celá krajina je plná jeho vznešenosti, tákže ty nikde okrem vo vzduchu nemôžeš nájsť miesto.
§35. Lebo serafovia poletujú pomocou jedných krídiel svojho patrenia od Trónu k podnožiu a od podnožia k Trónu, druhými krídlami zahaľujú hlavu a nohy Pána (Iz 6,2). Tak ako jeden cherub zabraňuje hriešnemu človeku vstup do raja, tak sú, domnievam sa serafovia tam na to, aby skrze nich bola obmedzená tvoja zvedavosť, aby si už viac skôr nehanebne ako múdro, neskúmal tajomstvo neba a na zemi sa nepokúšal spoznať mystéria Cirkvi, ale aby si sa jedine a iba uspokojil sa srdci hrdých, ktorí nechcú ako ostatní ľudia zostať na zemi, ale tiež nechcú ako anjeli vzlietať k nebu. Aj keď hlava v nebi a nohy na zemi sú tvojmu pohľadu skryté, predsa sa ti ešte niečo poskytuje uprostred pre tvoje oči a tvoju závisť: vidíš anjelov vznášať sa vo vzduchu, cez teba stúpajú hore a zostupujú dole, avšak to, čo v nebi počujú a na zemi zvestujú, ti zostáva úplne neznáme.
§36. Ó Lucifer (Svetlonoš), ktorý si ráno sa rozžiaril nie, nie už svetlonoš, ale prinášajúci noc alebo tiež smrť! Tvoja správna dráha bola spočiatku k poludniu. Tie ale smeruješ proti rádu k polnoci? Čím viac sa ponáhľaš do výšky, tým rýchlejšie sa skláňaš k zániku. Napriek tomu by som ja, príliš zvedavý, chcel – ty všetečný – vyskúmať úmysel tvojej všetečnosti. „Chcem“ hovoríš, „postaviť svoj trón polnočným“ (Iz 14,13). Ja „polnocou“ (sever) rozumiem nie pozemský a „trónom“ nie hmotný, veď ty si predsa duch, skôr sa domnievam, že je to myslené takto: „severom“ sú mienení ľudia, ktorí platia za zavrhnuté „trónom“ je však myslená moc nad nimi. Ty si sa snažil o vládu nad tými, ktorých si v Prozreteľnosti Boha súčasne zistil ako prázdny priestor, lebo čím bližšie si mu bol, tým ostrejšie videl tvoj pohľad vopred tých, ktorí nežiarili žiadnym lúčom múdrosti a neplanuli žiadnou láskou ducha. Ty chceš poliať leskom svojej prefíkanosti a zapáliť žiarom svoje zloby. Tak ako najvyššia skrze svoju múdrosť a dobrotu stál na čele všetkých Synov poslušnosti, tak si sa ty chcel stať kráľom nad všetkými synov pýchy, aby si im vládol svojou šikovnou zlobou a zlou chytralosťou, aby si tak bol rovný najvyššiemu. Avšak ja sa čudujem, že si v prozreteľnosti Božej videl svoju vládu nie však v tej istej prozreteľnosti svoj pád. Keby si totiž bol predvídal, aké to potom bolo bláznovstvo usilovať s takou úpornosťou o vládu, že si chcel radšej nešťastne vládnuť než byť nešťastne poddaným? Nebolo by to bývalo lepšie mať účasť na oných nivách svetla než byť vládcom onej temnoty? Avšak vierohodnejšie je, že si ho nepredvídal. Dôvod je buď ten, o ktorom som sa zhora zmienil, že si so zreteľom na Božiu dobrotu si vo svojom srdci povedal: „On nebude trestať“ (Ž 9,13). Tým si ty, bezbožný, podráždil Boha k hnevu alebo je iný dôvod: Pri pohľadu na vládu sa súčasne stal veľkým trámom pýchy v tvojom oku. Pretože ležal pred tvojím okom, nemohlo vidieť tvoj pád.
§37. Tak Jozef, hoci predvídal svoje povýšenie, predsa nevedel vopred o tom, že bude predaný, aj keď jeho predaj bol bližšie ako jeho povýšenie (Gen 37, 5-10). Nie snáď, že by som veril, že by tak veľký patriarcha prepadol pýche, skôr by mal jeho príklad objasniť, že ti, ktorí skrze ducha prorokovania predvídajú budúce veci, nevedia síce všetko, že však napriek tomu si nesmieme myslieť, že by nevideli vôbec nič. Niekto by snáď mohol tvrdiť, že by sa v tom mohla prejavovať ješitnosť, že tento ešte tak mladý chlapec rozprával svoje sny, ktorých tajomstvo vtedy ešte nepoznal. Ja si však myslím, že to treba pripísať skôr na ťarchu tajomstva alebo nápaditosti chlapca, než ješitnosti. A ak to bola vskutku ješitnosť, mohla byť uzmierená jeho utrpeniami, o ktorých čítame v Písme. Lebo niektorým sa občas skrze zjavenie ukáže niečo potešiteľné o nich samých. Aj keď ľudský duch to bez všetkej ješitnosti pochopiť nedokáže, predsa zjavené nastane, a to tak, že ona ješitnosť, ktorá ho viedla k tomu, aby o veľkosti zjavenie či prisľúbenie hoci v najmenšom súdil ľahkomyseľne, nezostane nepotrestaná. Veď aj lekár nepoužíva len masti, ale aj nôž a oheň, aby všetky bujnenie, ktoré sa vytvorilo v hojacej sa rane, vyrezal a vypálil. Lebo ono nemá brániť hojeniu, ktoré prebieha prostredníctvom masti. Tak lekár duší Boh dopúšťa na dušu pokušenia, posiela zármutok, aby sa jej zarmútená a pokorená radosť zmenila na smútok a zjavenie považovala za klam. Tak sa zbaví ješitnosti bez toho, aby sa stratila pravda zjavenia. Tak sa povýšenosť Pavlova tlmí ostňom tela a on sám je pozdvihnutý častými zjaveniami. Tak nevera Zachariášova je potrestaná ochrnutím jazyka (Lk 1, 20). Avšak pravda anjelova, ktorá sa v pravý čas mala zjaviť, tým zmenená nebola. Tak kráčajú svätí cťou a potupú dopredu: U zvláštnych darov, ktoré dosahujú, cítia, že všetkým ľuďom spoločná ješitnosť sa zmocňuje aj ich, aby nezabudli, čím sú, keď skrze milosť vidia niečo, čo presahuje ich prirodzenosť.
§38. Avšak čo má úvaha o zjaveniach spoločného sa zvedavosťou. Zámienka pre to, že som to vsunul ako odbočku, má tento dôvod. Chcel som ukázať, že zavrhnutý anjel pred svojím pádom mohol onú neskôr dosiahnutú vládu nad zavrhnutými ľuďmi takto predvídať bez toho, aby však vopred vodel o svojom vlastnom zavrhnutie. Ak som tiež týmto tak mnohé otázky skôr vyvolal ako vyriešil, je predsa nutné za najpodstatnejšie z celého krátkeho výkladu považovať toto: Skrze svoju zvedavosť odpadol od pravdy, pretože najprv zvedavo hľadel na to, o čo nedovolene usiloval av čo nezriadene dúfal. Právom teda zaujíma medzi stupňami pýchy zvedavosť prvý z nich. Bola tiež poznaná ako začiatok každého hriechu. A ak nie je rýchlo vykázaná do určitých medzí, zíde kapom k ľahkomyseľnosti srdca. To je druhý stupeň.
2. Stupeň – Ľahkomyseľnosť srdca
XI.časť

§39. Mních bezstarostne pozoruje zvedavo druhých ľudí okolo seba. A zatiaľ čo k niektorým, ktorí stoja nad ním, vzhliada a na niektorých, ktorí sú pod ním, pozerá dole, vidí u jedných niečo, čo vzbudzuje jeho závisť, u iných potom to, čo vzbudzuje jeho posmech. Tak sa stane, že jeho duch, následkom pohyblivosti očí ľahko a bez starosti krúži okolo seba, skoro sa v pýche pozdvihuje, čoskoro v závisti klesá do hĺbky. Tu sa stravuje úboho závisťou potom sa zase detsky raduje nad svojou výbornosťou. V jednom smere sa prejavuje ako zavrhnutiahodný v druhom ako pochabý, v oboch však ako pyšný. Láska k vlastnej výbornosti predsa pôsobí, že bolestne pociťuje, keď ho niekto predbehne a raduje sa , keď sám niekoho predbehne. Náladovosť jeho citového stave vyjadrujú slová: „hneď sú strohí a hryzaví, hneď čestní a bezobsažní, tu plní posmechu, potom opäť plní zármutku, vždy však nerozumní. Porovnaj, ak chceš tieto prvé dva stupne pýchy s dvoma poslednými stupňami pokory a pozri sa, či v poslednom nie je zvedavosť a v predposlednom ľahkomyseľnosť držaná na uzde. Toto nájdeš rovnakým spôsobom v ostatných stupňoch, keď je medzi sebou porovnávame. Teraz však chceme prejsť k tretiemu stupňu tak, že o ňom prednesieme svoj názor nie tak, že by sme k nemu zostúpili.
3. stupeň: Bláznivá veselosť
XII. časť

§40. Je znakom pyšných stále usilovať o veselosť a vyhýbať sa smútku podľa výroku biblie: srdce bláznov je tam, kde je veselosť (Kz.). Tak mních, ktorý už zostúpil po dvoch stupňoch pýchy tým, že cez zvedavosť dospeje k ľahkomyseľnosti srdca, hľadá svoje útočisko radou falošné útechy. Vidí predsa, že radosť, o ktorou sa stále snaží býva často krížená smútkom, ktorý pociťuje nad dobrami blížneho a toto svoje pokorenie nemôže zniesť. Tak smeruje na stranu, kde sa uplatňuje jeho vlastná bezcennosť a cudzia výbornosť, jeho zvedavosť, aby sa zamerala úplne opačne. Tam, kde sa mu zdá, že pokračuje dopredu, to vyzdvihuje s najväčšou starostlivosťou. To, v čom vyniká druhý stále zamlčuje, aby zamedzením toho, čo považuje za smutné, jeho radosť nebola prerušená. A tak sa stane, že sa začne bláznivá radosť úplne zmocňovať toho, ktorý predtým prežíval striedavo radosť a smútok. V nej však staviam pred oči – predstavujem 3.stupeň pýchy. Všimni si, pochop, podľa akých znamení ho môžeš na sebe alebo na blížnom rozpoznať. Človeka toho druhu budete počuť vzdychať alebo plakať zriedka alebo vôbec nie. Ak ho pozorujeme, chcelo by sa veriť, že zabudol sám na seba alebo je prostý viny. V jeho gestách sa odráža šaškovstvo, na jeho tvári veselá nálada av chôdzi ješitnosť. Je naklonený k akémukoľvek žartu a pripravený rýchlo vybuchnúť v smiech. On predsa všetko, čo na sebe zistil ako opovrhnutiahodné a preto smutné, vymazal zo svojej pamäti, to dobré však – pokiaľ to na sebe niekde nájde, zhrnul pred zrakmi svojho ducha alebo tiež zhustil a zatiaľ čo nemyslí na nič iné ako na to, čo je mu milé a nedbá na to, či je to dovolené, nemôže už udržať smiech a skryť bláznivú radosť. Ak mechúr, plný zhusteného vzduchu sa prepichne ihlou, zasyčí, keď sa naň pritlačí a pri zmrštení vychádzajúce vzduch vydáva rôzne zvuky, keď nemôže prúdiť bez zábran ale môže vychádzať len úzkym otvorom. Rovnakým spôsobom mních ak naplnil svoje srdce ješitnými myšlienkami a pózami, vybuchne v smiech so stlačeným hrdlom, keď z dôvodu prísneho mlčania nenájde príležitosť vetrom ješitnosti voľnejší výstup. Často z hanby zakryje svoju tvár, zovrie pery a skúsne zuby. Hihňa sa bez toho, aby chcel a proti svojej vôli vybuchuje v hlasný smiech. A hoci si päsťami upcháva ústa, počujeme ho prskať nosom.
4. stupeň: Chválivosť
XIII. časť

§41. Avšak potom, čo začala narastať ješitnosť a mechúr sa začal nadúvať, je nutné, aby nafúkanosť bola vypustená ďalšou škárou a väčším otvorom, inak by mechúr praskol. Tak aj mních, keď bláznivá veselosť je nadmerná a už nepostačuje prejavovať sa smiechom a gestami, prepukne v slova Heliho: „pozri, moje vnútro je ako mušt, ktorý z nedostatku vetrania trhá nové fľaše (Jób 32,19). Bude teda hovoriť alebo praskne. Je predsa až po okraj plný slov a duch v jeho vnútri ho núti (Jób 32,18). Hladní a smädní po poslucháčoch, pred ktorými by mohol rozostriť svoje pochabosti a vyjaviť svoje city, ktorým oznamuje, aký on je predsa veľký muž. Ak sa však naskytla príležitosť k reči a ak príde reč na vedu, prednesie sa staré i nové, múdre príslovia lietajú sem a tam, zaznievajú povýšené slová. Predchádza pýtajúceho sa, zodpovedá tomu, kto sa vôbec nepýtal. On sám kladie otázky a sám ich rieši. Partnerovi v rozhovore plti berie slovo uprostred jeho reči. Keď však je dané znamenie a rozhovor musí byť prerušený, nad dlhou dobou a krátkou prestávkou. Prosí o povolenie, aby sa po hodine smel vrátiť späť k svojej reči, nie aby niekoho vychoval, ale aby sa chválil svojim vedením. Mohol by síce vyučovať, ale nezáleží mu na tom, aby vyučoval. Nestará sa o to, aby poučil alebo aby sám bol od teba poučený, čo nepozná. Ide mu iba o to, aby sme sa dozvedeli o plnosti jeho znalostí. Ak je reč o stave poriadku, ihneď sa prednášajú vízie a sny. Na to chvália posty, odporúča nočné bdenie, chváli modlitbu nadovšetko. O trpezlivosti, pokore alebo jednotlivých cnostiach rozkladá čo najpodrobnejšie, avšak spôsobom, ktorý úplne nič nehovorí, aby si prirodzene ty, keď ho počuješ, musel povedať: „z plnosti srdca hovoria jeho ústa“ (Lk 6,45) a „dobrý človek vynáša zo svojho pokladu len dobré“ (Mat 12,35). Ak sa obráti rozhovor na žartovné veci, prejavuje sa o to viac ako táranina, o čo viac je s týmito vecami oboznámený. Keď ho počujeme, povedalo by sa: jeho ústa sú potokom ješitnosti, prúdom žartovnosti tak, že dokonca prísne a vážne povahy dráždia k ľahkomyseľnému smiechu. Aby sme teraz všetko stručne zhrnuli. V táranlivosti spoznaj vychvaľovača. Tak máš 4.stupeň popísaný a pomenovaný! Uteč od tej veci, zapamätaj si jej názov. S rovnakou opatrnosťou sa teraz približuj k 5.stupňu, ktorý by som chcel nazvať egocentrizmus.
5. stupeň: Egocentrizmus
XIV. časť

§42. Kto sa povyšuje nad druhých, považuje za potupné, keď nekoná niečo, čím by sa mohol ukázať, že je druhým nadradený. Nestačí mu teda čo žiadajú všeobecné kláštorné pravidlá alebo príkazy predstavených. Nesnaží sa však byť lepší, ale zdať sa lepším. Jeho prianím nie je žiť lepšie, ale zdať sa nadradeným aby mohol povedať „nie som ako ostatní ľudia“ (Luk 18,11). Hodnotí seba lepšie za jeden jediný pôst zatiaľ čo ostatní sa nasýtia ako keby sa s ostatnými postil 7 dní. Jediná zvláštna modlitbička vykonaná súkromne zdá sa mu vhodnejšie ako celonočné spievanie žalmov. Počas jedla často necháva kĺzať oči po stoloch a keď vidí niekoho, kto jej menej, mrzí ho to, že ho niekto predbehne a začína si tiež uberať jedlá, ktorého požívanie považoval skôr za nutné pre udržanie života. Ujmy, ktorú by mohla utrpieť jeho česť sa bojí viac ako trápenie hladom. Ak spozoruje niekoho, kto je chudší a bledší považuje sa za malého a nenachádza pokoj a pretože nemôže vidieť svoju tvár tak, ako sa javí pohľadu iných. Pozoruje ruky a paže, ktoré vidieť môže, prechádza si po rebrách, ohmatáva ramená a boky aby bledosť a farbu tváre posúdil podľa toho ako údy svojho tela vidí viac alebo menej chudé. Skrátka vo všetkom, čo sa týka jeho osoby, je prísny, avšak pri spoločných cvičeniach nedbanlivý. Bdie v posteli a spí v chóre. Zatiaľ čo ostatní spievajú žalmy o polnoci, spí on celú noc. Keď po polnočnej bohoslužbe ostatní odpočívajú v krížovej chodbe, zostáva sám v chóre. Odkašliava si, kašľe a obťažuje vzdychmi a stenaním zo svojho kútika uši sediacich vonku. Zatiaľ však, čo nápadným a pochabým spôsobom robí toto a jeho vážnosť u jednoduchších ľudí tým stúpa, uvádzajú tí, ktorí v skutočnosti uznávajú iba činy, ktoré vidia bez toho, aby rozlišovali z akého pochádzajú úmyslu, nešťastníka do omylu zatiaľ čo ho šťastne chvália.
6. stupeň: Nadradenosť
XV. časť

§43. Verí tomu, čo počuje, žije to čo koná a nedbá na to, o čo sa snaží. Zabúda na cieľ svojho snaženia tým, že má pred očami len dobrú povesť a on, ktorý vo všetkých ostatných veciach veria sám sebe viac ako druhým, veria iba pokiaľ ide o jeho osobu druhým viac ako sebe tak, že svoje náboženské zmýšľanie už neprejavuje slovami alebo jednoduchým vystavovaním na obdiv, ale je v najhlbšom pocite svojho srdca presvedčený, že je svätejšie ako všetci ostatní. Všetku chválu, ktorú o sebe počuje, nepripisuje nevedomosti alebo blahosklonnosti toho, ktorý chváli, ale vo svojej domýšľavosti vlastným zásluhám. Preto právom po egocentrizmu zaujíma nadradenosť 6.stupeň. Po nadradenosti nasleduje opovážlivosť, ktorá tvorí 7. stupeň.
7. stupeň: Opovážlivosť
XVI. časť

§44. Ako by ten, ktorý si myslí, že čnie nad ostatných nemal mať o sebe vyššiu mienku ako o ostatných? Sedí ako prvý v zhromaždeniach, pri poradách zodpovedá ako prvé, predstupuje bez toho, aby bol vyzvaný a mieša sa bez povolenie. Čo už je usporiadané, organizuje novo, čo je urobené, robí inak. Všetko, čo sám neurobil alebo neusporiadal považuje za nesprávne urobené za nedobre usporiadané. Posudzuje sudcu a má už predsudok skôr ako ich posúdil. Ak keď príde vhodná doba, nie je menovaný priorom, dôjde k úsudku, že jeho opát mu buď nie je priateľsky naklonený, alebo sa nechal oklamať. Ak sa po ňom žiada nejaká nepatrná poslušnosť odmieta ju, plný roztrpčenia, lebo sa domnieva, že by nemal byť zaťažovaný tak nízkymi vecami, keď sa predsa cíti byť vhodným pre väčšie úlohy. Avšak je nemožné, aby sa človek, ktorý obvykle je rýchlo ochotný sa do všetkého skôr nepredložene ako slobodne zamiešať, sa čas od času nemýlil. Je však povinnosťou predstaveného, pomýleného priviesť na správnu cestu. Ako však vyzná svoju vinu, keď ani neverí, že je vinný ani nestrpí byť za vínneho považovaný? Preto vina, ak je mu pripísaná, sa stane ešte väčšia, a nie je odstránená. Keď teda vidíš, že jeho srdce pri uvádzaní na správnu mieru má sklon k slovám zloby môžeš poznať, že klesol na 8. stupeň zvaný obhajovanie vlastných hriechov.
8. stupeň: Obhajovanie vlastných hriechov
XVII. časť

§45. Ospravedlňovanie svojich hriechov sa vyskytuje na mnoho spôsobov. Lebo ten, ktorý sa ospravedlňuje hovorí buď: „Ja som neurobil,“ alebo: „Ja som to síce urobil, ale urobil som to dobre.“ alebo keď je to urobené zle: „nie príliš zle,“ alebo ak príliš zle: „predsa nie v zlom úmysle“. Aj keď sa mu toto vysvetlenie neuzná, skúša sa ako Adam alebo Eva vyhovoriť na druhých, ktorí mu k tomu radili. Kto však smelo obhajuje aj chyby, ktoré sú úplne zrejmé, kedy tento človek zjaví pokorne opátovi, tajné zlé myšlienky, ktoré povstávajú v jeho srdci?
9. stupeň: Pokrytecké vyznanie hriechov
XVIII. časť

§46. Aj keď ospravedlnenia tohto druhu môžu byť považované tak ďaleko za zlé ako je ústa proroci nazývajú: „slová zloby“ (Ž 140,4), predsa neúprimné povýšenecké vyznanie je oveľa nebezpečnejšia ako smelá a zatvrdnutá obhajoba. Lebo mnohí nachádzajú, keď sú obviňovaní z úplne zjavných pokleskov, jemnejšie metódu obhajoby tým, že zodpovedajú podvodným vyznaniam, vediac dobre, že obhajobe by sa neverilo. „Len človek nešľachetný chodí zhrbený av smútku,“ ako je napísané, „ale jeho vnútro je plné falše“ (Sir 19,26). Skláňajú tvár k zemi, vrhajú sa na zem, vytlačia, ak je možné aj niekoľko sĺz, prerušujú svoju reč vzdychmi, svoje slová stenaním. Nielen, že taký človek neospravedlňuje výčitky, pripája k nim ešte sám vinu. Zatiaľ čo počuješ, že jeho vlastnými ústami je k jeho vine pridávané niečo neuveriteľného, mal by si pochybovať aj o tom, čo si považoval za skryté. Tým, že vyznáva niečo, o čoho nesprávnosti vôbec nepochybuješ, malo by sa pochybovať aj o tom , čo už platilo za isté. Tým teda, že tvrdia veci, ktoré sa im proti ich úmyslu neveria, obhajujú priznaním svoju vinu a zahaľujú ju tým, že ju predkladajú. Vyznanie z ich pier znie predsa chvályhodne a zlosť zostáva ďalej skrytá v ich srdci. Kto ich počuje, mohol by veriť, že vyznanie sa deje s väčšou pokorou ako je pravda a obracia na nich príslovie: „spravodlivý začína svojou reč sebaobhajobou“ (Pr. 18,17). Lebo pred ľuďmi chcú radšej pravdu ako pokoru. Pred Bohom však môžu dať do hry oboje. Alebo keď vina je tak zrejmá, že žiadnu šikovnosť už nemôže byť zakrytá, používajú o nič menšieho hlasu a ľútostného srdca kajúcnika. Tým chcú zmierniť hanbu, nie potupu tak, že chýbajúce vedomie zrejmého priestupku vyrovnávajú slávou otvoreného vyznania.
§47. Krásna vec je predsa pokora, ktorú sa snaží obliecť dokonca aj povýšenosť, aby sa nezdala opovrhnutiahodnou. Avšak predstavený tieto úskoky rýchlo odhalí, ak sa nedá ľahkomyseľne ovplyvniť touto pyšnou pokorou, čím by skôr mohol vinu prehliadnuť alebo trest odložiť. Hrnčiarova pec skúša hrnčiarske tovar (Sir 27,6) a podľa zármutku (trápenia) sa pozná skutočne ľutujúce. Kto totiž naozaj ľutuje, nezľakne sa tvrdosti pokánia ale s mlčiacim súhlasom vezme trpezlivo na seba, čo je mu za nenávidenú vinu uložené. Aj keď mu je v tejto poslušnosti všetko tvrdé a protivné proti mysli, dokonca aj keď sa mu deje akékoľvek bezprávie: znáša to a neomdlieva, tak, že tým dáva najavo, že stojí na 4. stupni pokory. Ten ktorého vyznanie je len predstierané, nemôže už viac predstierať pokoru, aj keď má zniesť čo len jediné a ľahké príkorie alebo malý trest a nedokáže už skryť rozladenie. Reptá, škrípe zubami, zúri a dokazuje tým, že nestojí na 4.stupni pokory ale že klesol na 9.stupeň pýchy, ktorá, tak ako bol popísaný, môže byť nazvaný skutočne pokryteckým vyznaním hriechov. Aké ohromenie si myslíš, zavládne potom v srdci pyšného, keď je podvod odhalený, pokoj – mier stratený, uznanie mizne a vina predsa nie je odčinená? Nakoniec je všetkými poznaný, všetkými súdený a všetci sa hnevajú o to viac, čím zreteľnejšie poznávajú, že sa ich skoršia mienka o ňom ukázalo ako falošné. Teraz musí predstavený dôjsť k poznaniu, že ho musí šetriť o to menej, čím viac by zranil všetkých, keby tohto jedného šetril.
10. stupeň: Vzbura
XIX. časť

§48. Keď božské milosrdenstvo na neho nezhliadne tak, že sa mlčky prispôsobia úsudku všetkých, čo je pre takých ľudí ťažké stane sa čoskoro smelým a nehanebným a vzburou sa zrúti biedne a beznádejne na 10.stupeň. Ten, ktorý predtým v skrytej trúfalosti opovrhoval svojimi spolubratmi, opovrhuje teraz otvorenou neposlušnosťou aj Majstrom.
§49. Musíme však vedieť, že všetkých 12.stupňov, ako som je rozdelil, môže byť zhrnuté do iba 3 skupín tak, že 6 horných vyjadruje opovrhnutie spolubratov, 4 ďalšie opovrhnutie Majstrom a 2 zvyšné opovrhnutie Bohom. Je tiež treba si všimnúť, že tieto dva posledné stupne pýchy, ktorá sa vo vzostupnom smere javí ako 1.stupne pokory, musia byť zdolané pri výstupe mimo spoločenstvo rehoľné, rovnako ako pri zostupe nemôže ich byť dosiahnuté vo vnútri spoločenstva. Že je nutné na ne vystúpiť pred vstupom, môžeme jasne spoznať z toho, že o 3.stupni sa v pravidlách číta: „3.stupeň spočíva v tom, že sa človek z lásky k Bohu v dokonalej poslušnosti podriadia predstavenému“. Ak teda podriadenie sa ktoré sa nepochybne dokoná, akonáhle je novic pričlenený ku kláštornému spoločenstvu, je stavané na 3.stupeň plynie z toho, že oba prvé stupne sú považované za zdolané. Konečne akonáhle mních porušuje svornosť bratov a slovo majstrovo, čo má ešte ďalej pozerať v kláštore ako to, že tam jedine pôsobí pohoršenie.
11. stupeň: Sloboda hrešiť
XX. časť

§50. Po 10. stupni zvanom vzbura je teda mních z kláštora vylúčený alebo vystúpi a súčasne ho zajme 11.stupeň. Teraz vstupuje na cesty, ktoré sa ľuďom javí ako dobré, ktorých koniec ho však potopí do pekelné priepasti, to jest do opovrhnutia Božieho, pokiaľ mu snáď Boh tieto cesty neuzavrie. Lebo ak „rúhač“ je potopený hlboko v zle, je plný opovrhnutie. 11.stupeň môžeme však nazvať slobodou hrešiť. Táto sloboda dopraje mníchovi, aby plnil svoje chúťky o to bezstarostnejšie, čím menej je mu v tom bránené. Ak predsa nevidí žiadneho majstra, ktorého by sa musel obávať ani spolubratov, pred ktorými by pociťoval ostych. V kláštore by bol predtým chránený čiastočne studom, čiastočne bázňou. Avšak aj keď sa nebojí žiadnych bratov a žiadneho opáta, predsa z neho ešte celkom nevymizla bázeň pred Bohom. Tá je rozumom, ktorý ešte slabo pôsobí stavaná vôľu pred oči a tak sa dopúšťa všetkého nedovoleného sprvu s istým váhaním. Ďaleko skôr prechádza ako niekto, kto skúša brod len krok za krokom a nie v behu množstvom nerestí.
12. stupeň: Návyk hrešiť
XXI. časť

§51. Avšak keď po strašnom Božom úradku nasleduje po prvých hanebných skutkoch beztrestnosť, ochutnaná rozkoš sa rada opakuje a opakovaná rozkoš láka vždy k ďalšiemu pôžitku. Znovuoživením žiadostivosti sa uspáva rozum a je spútavaný návykom. Nešťastník je zatiahnutý do najhlbšej biedy a ako zajatec je vydaný tyranii neresti tak, že je pohltený pažerákom telesných rozkošou, zabúda na rozum a bázeň pred Bohom a „hovorí vo svojom srdci ako blázon – nie je Boha“ (Ž 13,1) bez toho, aby rozlišoval. Všetko, čo má v obľube považuje za dovolenky. Už srdce, ruky a nohy nemajú zábran nedovolené myslieť, konať a vyhľadávať. Čokoľvek mu príde na myseľ, do úst, do rúk, o tom spriada plány, o tom táranie, to vykonáva: zlomyseľný, veľkohubý, nerestný. Nakoniec ako spravodlivý, ktorý všetky tieto stupne zdolal už s radostným srdcom a vplyvom dobrého návyku sa bez námahy ponáhľa k životu, tak bezbožný po tom, čo po tých istých stupňoch zostúpil dole, bezstarostne ponáhľa k smrti: Zo zlého návyku nepoddáva sa riadeniu rozumu, brzdiacej uzde bázne. Uprostred kráčajú tí, ktorí sa lopotia, strachujú sa, tu sú trápení strachom pred peklom, tu sú ochromovaní skorším návykom a v stúpaní a klesanie sa dostávajú do ťažkostí. Len ten najviac hore a najviac dole beží bez prekážky a bez námahy. Tento ponáhľa sa k smrti, onen k životu, jeden radostnejšie, druhý ľahšie. Onomu dáva krídla láska, tohto žene žiadostivosť na šikmú dráhu. U jedného láska, u druhého otupenosť nedáva pociťovať námahu. Konečne u onoho dokonalá láska, u tohto potom dokonané zlo zaháňa bázeň. Onomu pravda dáva istotu, tomuto slepotu. Môžeme teda dvanásty stupeň nazývať návykom hrešiť. Ním sa stráca bázeň pred Bohom a človek upadne do opovrhovania Bohom.
XXII. časť
§52. „…o takom nehovorím,“ hovorí apoštol Ján, „aby ste za neho prosili“ (1Jn 5,16). Ale hovoríš snáď, apoštol, že si má človek zúfať? Naopak: kto ho miluje, nech vzdychá. Nech si neprisvojuje modlitbu, ale nech neprestáva plakať. Čo tým chcem povedať? Existuje snáď ešte nejaký závan nádeje, kde už modlitba nemá miesto? Počuj jednu, ktorá verila, dúfala a predsa sa nemodlila. „Pane,“ povedala, „keby si bol tu, nebol by môj brat umrel“ (Jn 11,21). Veľká viera! Dáva jej veriť, že Pán mohol, keby tu býval bol, už svoju obyčajnou prítomnosťou zabrániť smrti. Ale čo teraz? Pochybovala snáď o tom, že by ten mohol mŕtveho opäť prebudiť k životu, o ktorom predsa verila, že by bol mohol zachrániť živého? Preč s touto myšlienkou! „Ale aj tak viem“ hovorí, „že o čokoľvek požiadaš Boha, Boh ti dá“ (Ján 11,22). Keď sa jej Ježiš potom pýtal, kam ho pochovali, odpovedala: „Pane, poď sa pozrieť“ (Ján 11,34)! Prečo? Ó Marta, ty nám dávaš nádherné dôkazy svojej viery! Ako ale môžeš vzdor svoje tak veľké viere nedôverovať? „Pane“ hovoríš, „poď sa pozrieť“! Ak si nezúfaš, prečo nejdeš ďalej a nepovieš: „a prebuď ho“. Ak si však zúfaš, prečo Majstra bez príčiny obťažuješ? Požaduje snáď viera niekedy niečo, čo sa modlitba neodvažuje žiadať? Konečne ho zadržuješ, keď sa blíži k mŕtvole, a hovoríš: „Pane už je v rozklade, veď je to štvrtý deň“ (Jn 11,39). Hovoríš to zo zúfalstva alebo sa pretvaruješ? Tak sa sám Pán po zmŕtvychvstaní staval, ako by chcel ísť ďalej, hoci predsa chcel radšej zostať s učeníkmi. Ó vy sväté ženy, dôverné priateľky Kristovej, keď milujete svojho brata, prečo sa neobraciate k milosrdenstvu toho, o ktorého moci nemôžete pochybovať, ktorého láske nemôžete nedôverovať? Odpovedajú: „Modlíme sa lepšie tak, keď súčasne neprosíme, tak je naša dôvera účinnejšie, keď súčasne nedôverujeme. Dokazujeme svoju vieru, prejavujeme svoju lásku. Ten však, ktorý nepotrebuje jediné slovo, vie, po čom túžime. My vieme, že on môže všetko. Ale tento tak neslýchaný, tak nový, tak obrovský zázrak presahuje, aj keď je to v jeho moci, predsa ďaleko všetky zásluhy našej nízkosti. Stačí nám, že sme poskytli jeho moci priestor, jeho láske príležitosť. Radšej chceme trpezlivo vyčkávať čo chce než nehanebne vyžadovať čo treba nechce. Čo konečne chýba na našich zásluhách nahradí snáď naša úctivá bázeň. Aj u Petra vidím po jeho ťažkom páde síce slzu, nepočujem však modlitbu, a predsa nepochybujem, že je jeho vina odpustená.
§53. Uč sa tiež od Matky Pána veľkej viere v zázraky, avšak vo veľkej viere zachovať úctivú bázeň. Uč sa zdobiť vieru úctivou bázňou, uč sa potláčať opovážlivosť. „Už nemajú víno“ (Jn 2,3) hovorí. Ako krátko ako úctivo vyjadrila o čo si láskyplne robila starosť a aby si sa naučil pri podnetoch tohto druhu radšej vzdychať v dôvere v Boha ako arogantne, trúfalo požadovať, ona miernila žiaru lásky tieňom svojej plachosti a potláčala úctivo pevnú dôveru, ktorú vkladala do svojej prosby. Nešla na tú vec tvrdo, nehovorila verejne, že by snáď bola pred všetkými smela povedala: „Prosím ťa, milý syn, víno došlo, hostia sú zarmútení, ženích v rozpakoch; ukáž čo vieš“! Mohlo jej starostlivé srdce, jej horúca láska, povedať to a ešte oveľa viac, napriek tomu sa dobrotivá matka obrátila v ústraní na všemocného syna nie, aby skúšala jeho moc, ale aby poznala jeho vôľu. „Nemajú už víno,“ povedala. Čo mohlo byť skromnejšie, čo plnšie dôvery? Dobrote nechýbala viera, hlasu nechýbala dôstojnosť a prosbe nechýbalo vyplnenie. Ak teda tá, hoci je matkou, zabudne na to, že je matkou a neodvažuje sa vyprosovať zázrak s vínom, ako drzé čelo by som musel mať ja, aby som prosil o život človeka 4 dni mŕtveho, ja, ktorý som len bezcenný otrok, pre ktorého už je niečo veľmi veľké to, že je služobníkom Syna a Matky?
§54. Čítame v evanjeliu aj o dvoch slepcoch. Jeden z nich žiadal nové svetlo pre svoje oči a druhý je opäť žiadal. Jeden žiadal svetlo ktoré stratil a druhý to, ktoré nikdy nemal; to znamená jeden oslepol, druhý sa ako slepý narodil. Predsa ten, ktorý oslepol, si svojim úpenlivým a úžasným krikom vyslúžil zázračné milosrdenstva, tomu, ktorý sa slepý narodil s rovnakým spôsobom udial tento dobrý skutok, ktorý mu daroval svetlo, avšak tento dobrý skutok bol o to milosrdnejší, čím bol podivuhodnejší, lebo mu nepredchádzali žiadne prosby. Jednému bolo povedané „Tvoja viera ťa uzdravila“ (Lk 18, 42), druhému však nie. Tiež čítam o prebudení mŕtvych: dvaja boli práve zosnulí, tretí bol už 4 dni pochovaný. Iba jedno dievča však bolo, keď ešte ležalo v dome, na prosbu svojho otca prebudené, dvaja však skrze neočakávanú veľkosť lásky.
§55. Keby k tomu snáď došlo – Bože chráň! – že by niektorý z našich bratov zomrel nie telesne, ale na duši, potom budem, ak ešte býva v našom strede podobným spôsobom klopať u Spasiteľa svojimi modlitbami, aj keď som obyčajný hriešnik a modlitbami spolubratia. Ak potom znovu ožije, získali sme brata. Ak však nezaslúžime vypočutie, ak on už nemôže zniesť živé a nemôže byť živými znášaný, ale musí byť nakoniec vynesený von, budem síce stále vo viere vzdychať, avšak nie tak dôveryplne prosiť. Už si netrúfam otvorene povedať: „Poď, príď, Pane prebuď nášho mŕtveho“. S trúchlivým srdcom však budem bez prestanie s vnútorným trasením volať: „Snáď, snáď, snáď, vypočuje Pán úpenlivé prosby úbohých, snáď Jeho ucho počujú túžby ich sŕdc“. Aj toto budem volať: „Vykonáš zázraky na mŕtvych, povstanú snáď tiene a vzdajú ti chválu“? A o tom, ktorý je 4 dni mŕtvy: „čo sa o tvojom milosrdenstve rozpráva v hrobe, o tvojej vernosti v ríši skazy“ (Ž 87,12). Spasiteľ predsa môže, ak chce nám v tomto živote neočakávane a nepredvídane prísť na pomoc, pohnutý slzami tých, ktorí nesú mŕtveho k hrobu, nie ich modlitbami vrátiť život mŕtveho späť živým alebo tiež už pochovaného zavolať späť od mŕtvych. Mŕtvym by som však chcel nazvať toho, kto obhajuje svoje hriechy a klesol už na 8.stupeň lebo „pre mŕtveho, ktorý je rovný ničke ničomu, už neexistuje žiadne priznanie“ (Sir). Avšak po 10.stupni, ktorý počítané, od 8. je tretí, bude nakoniec vynesený do voľnosti hrešenia, keď bude vylúčený z kláštorného spoločenstvo. Avšak ak prekročil 4.stupeň, môžeme ho právom nazývať už 4 dni mŕtvym tým, že on klesajúc na 5. stupeň bol pochovaný cez návyk.
§56. Avšak buď od nás vzdialené aby sme prestali v modlitbe aj za také; ak sa neodvažujeme toho verejne, tak predsa vo svojich srdciach. Aj Pavol trúchlil nad tými, o ktorých vedel, že zomreli bez ľútosti (2Kor 12,21). Lebo aj keď sa sami vylúčia zo spoločných modlitieb, nemôžu sa predsa úplne vylúčiť z našej lásky. Kiež by však videli, v akom nebezpečenstve sa nachádzajú, že Cirkev si netrúfa verejne sa za nich modliť zatiaľ čo sa predsa plná dôvery modlí aj za židov, heretiky a pohany. Ak sa totiž na Veľký piatok modlia za tých, ktorí páchajú zlo všetkého druhu, nie je predsa ani slovom zmienka o exkomunikovaných.
§57. Záverečná poznámka pre toho, komu je list venovaný. Snáď teraz, brat Gottfriede povieš, že som vytvoril niečo iné ako ty si žiadal a než som ja sám sľúbil: namiesto stupňov pokory som, ako sa zdá, popísal stupňa pýchy. Na to hovorím: mohol som vyučovať len tomu, čo som sa naučil. Nepovažoval som za primerané popisovať kroky vzostupu, pretože lepšie porozumiem zostupu ako vzostupu. Nech ti sv. Benedikt predloží stupne pokory, ako si ich vopred sám vo svojom srdci usporiadal; ja ti nemôžem predložiť nič iného ako sled svojho zostupu. Snáď sa v tom však pri pozornom rozjímaní nájde aj cesta k vzostupu. Predpokladajme, že by si bol na ceste do Ríma a človeka, ktorý odtiaľ prichádza a s ktorým sa stretávaš, sa pýtal na cestu; čo lepšieho by ti mohol ukázať ako onú cestu, po ktorej prišiel? Tým, že ti vymenuje hrady, dediny a mestá, rieky a hory, ktorými prešiel a tak ti znázorní svoju cestu, znázorní ti aj tvoju cestu tak, že na ceste tam poznáš tie isté miesta, ktorými on na ceste sem prešiel. Podobným spôsobom nájdeš snáď aj ty v tomto našom zostupe stupňa vzostupe. Lepšie však bude vystupovať po nich vo svojom srdci ako čítať v našej knihe.