Hymnus I.
Otcovia:
Deciov hnev sa už množí
by kresťanskú márnil krv.
A jakže ty, sluha Boží?
Nôtiš Pánu voľný spev?
Pôjdem tam, kde hory diaľne
ráno stoja v sivej hmle.
Plášťom ticha sa oviniem,
hĺbka mraku skryje ma.
Veriaci:
Tak pustovník Pavol svätý
rozhodol sa v srdci rád.
Deptá už zemské lákadlá,
rúca svet ten plný zrád.
Neváhajúc na púšť kráča
pod kamennú skalnú skrýš.
Za ním kvíli, plače sestra
topiac sa v slzách svojich.
Otcovia:
Za ním volá užialená:
„Braček, ty srdečný môj.
Tys môj život a ochrana
i pre slzy sestry stoj!“
„Nezavrhuj tak ukrutne
domov otca, Pavol náš.
Ale znova nadviaž putá
a z rodinných pi zas čiaš.“
Veriaci:
„Ako ty tam slabý telom
budeš môcť v tej púšti žiť?
Či je možné slabým srdcom
svoje cnosti v púšti skryť?“
„Teba v Tébach sláva čaká,
vavríny čakajú Ťa.
V púšti zabudnutia rieka
nad hlavou Ti zavrie sa.“
Otcovia:
Ale márne sestry slová
aj lákavý hviezdny jas.
Žiarou planie myseľ Pavla
v srdci Božiu lásku niesť.
Smelo kráča v tmavú alej
Bohu nesie žitia kvet.
V Bohu skladá svoju nádej,
svetu zanecháva svet.
Veriaci:
Spätne za ním hoďme oči,
pozrime jak Pavol tam,
posvätenia cestou kráča,
mužným srdcom napred sám.
Nechal výhod toho sveta,
zbavil sa už mäkkých šiat,
Z lístia pálm si odev splieta,
ich plody užíva rád.
Otcovia:
Jeho nápoj voda v žriedle,
čo preteká tichý háj,
povzbudzuje myseľ jeho,
že Pán sluhom oddá raj.
A keď ho už práca zmôže
a na sen vyznačí čas,
chladná zem mu vypomôže
a pod hlavou kameň zas.
Veriaci:
Tak sa vek svätému plní,
Boh dáva znaky svoje.
Denne havrana k pustovni
s pol bochníkom chleba šle.
Tu ho našiel svätý Anton.
Ó, jak veľký je náš Boh.
Vták zas krúži horným letom
a prináša chlieb pre dvoch.
Otcovia:
V slzách hosťa Pavol stíska
a hovorí: „Bratku môj,
smrť svoju už vidím zblízka,
koniec žitia cítim svoj.
Vyplň prosbu nehodného,
hriešnemu tu lásku zrob.
Choď po plášť Atanazého,
vysteliem ním ten svoj hrob.
Veriaci:
Ide Anton už na cestu,
plášť svätého nesie späť,
ponáhľa sa k tomu miestu
plný predtúch a zlých snov.
A keď prešiel cestu celú,
zastal u vrát pustovných,
vidí mŕtve telo Pavla,
to schránku cností svätých.
Otcovia:
Vidí tiež jak cestou zlatou,
duša k nebu sa nesie,
so slzami a žalosťou
modlitbu za ním vyšle.
V plášť ovíja zosnulého,
by v ňom už sen večný snil.
Zamenil si šaty jeho,
čo si z lístia palmy šil.
Veriaci:
Spomenul si na mohylu,
nebude to ľahká vec,
náhle Boh, čo robil divy,
urobil tu zázrak hneď.
Idú skokom strašné levy
konať svoju službu hneď,
s úctou poklonia sa hrivou,
ryjúc pazúrami hrob.
Otcovia a veriaci:
Svätý Pavol, čos už v nebi,
pozri na synov svojich
a pritiahni nás ku sebe
silou modlitieb Tvojich.
Cestou cnosti veď nás stále,
daj od zlého pravý liek,
by sme Boha v chvále večnej
ctili s Tebou vekov vek.
Otcovia: Oroduj za nás svätý Pavol, Prvý Pustovník.
Veriaci: Aby sme sa stali hodní Kristových prisľúbení.
Modlime sa:
Bože, vďaka Tebe dosiahol svätý Pavol, náš otec, na púšti svätosť. Daj, prosíme, aby sme sa na jeho orodovanie zdokonaľovali v modlitbe a v službe, a tak sa láskou približovali k Tebe. Skrze Krista, nášho Pána.
Veriaci: Amen.
Hymnus II.
Otcovia:
Spievajte synovia
od Pavlovho ducha,
nech nám jeho život
dnes pobožné spevy
ponúka.
Veriaci:
Zhromaždenie každé
vytrvalé viere
nech mu šíri chválu,
pieseň svätú, srdciam
len chvenie.
Otcovia:
Pozri v lesnej tíši
Pavol vek svoj trávi
pri skalnatom brale
Bohu sa tam klania
aj korí.
Veriaci:
Učí nás muž Boží
utekať od sveta
tam naša odmena
brána nebies – méta
za rána.
Otcovia:
Kde srdce človeka
v svätej svojej tíši
Božie hlasy slyší,
tam Božia je starosť
odveká.
Veriaci:
Len v láske a viere
v samote šťastlivý
Pavol je vzor živý
jak majú žiť ducha
rytieri.
Otcovia:
Už drieme hluchá púšť,
Pavol lístie splieta,
z lístia je jeho plášť,
ak káže prostota,
skrúšenosť.
Veriaci:
Brána do večnosti,
duch už vedie telo:
len malú hrsť ďatlí
denne mieša v slzu
tesknoty.
Otcovia:
Dolu pod skalami
tichý prameň prýšti,
aj tú blízku vodu
načiera bez džbánu
rukami.
Veriaci:
Až z rozkazu Pána
stáva sa novina
hľa – havran začína
prinášať pol chleba
za rána.
Otcovia:
A keď je potreba,
aj jedlo pre hosťa,
letí vták láskavý,
a podá mu celý
chlieb z neba.
Veriaci:
A na svoje chvály,
volá Boh svätého,
V Atanáza odev
Anton ho položí
zbolený.
Otcovia:
Na znak Božej vôle
nový zázrak vzniká,
idú levy z púšte
kopať hrob, čo telo
tu chráni.
Veriaci:
Za dedičstvo celé
vzal si Anton onen
palmový ten odev
z lístia tkaný, slabý,
vybledlý.
Otcovia:
Pokorne a ticho
Pavol Bohu slúžil,
službu nezneužil
v ťažkom boji s telom
a pýchou.
Veriaci:
Po žití trvalom
jeho duch krídla sú,
zriekol sa odevu,
čo dedičstvom mu bol
už celým.
Otcovia a veriaci:
Len buďme jak skala
vytrvalí v službe,
kým nám smrť otvorí
Raj, kde Boh je večná
česť, sláva.
Otcovia: Oroduj za nás svätý Pavol, Prvý Pustovník.
Veriaci: Aby sme sa stali hodní Kristových prisľúbení.
Modlime sa:
Bože, vďaka Tebe dosiahol svätý Pavol, náš otec, na púšti svätosť. Daj, prosíme, aby sme sa na jeho orodovanie zdokonaľovali v modlitbe a v službe, a tak sa láskou približovali k Tebe. Skrze Krista, nášho Pána.
Veriaci: Amen.