OTVORENÁ V PIATOK od 14:00 do 17:00 h , V SOBOTU a v NEDEĽU od 10:00 do 17:00 h
Kalvária v Topoľčanoch bola vysvätená 28. septembra 1856. Výstavba tohto pútnického miesta bola spojená s finančnou a materiálnou podporou veriacich a občanov mesta. Takto vyzerala Kalvária na začiatku tridsiatich rokov 20. storočia. Je postavená v neogotickom slohu zásluhou topoľčianskeho dekana Vincenta Kubicu v súvislosti s tradíciou Zázračnej Panny Márie Veľkotopoľčianskej.
Kalvária pozostáva zo štrnástich kaplniek zastavení krížovej cesty. V rokoch 2023-2024 bolo desať z nich zrekonštruovaných za podpory štedrých darcov z topoľčianskych farností a okolia.
Ďalších päť kaplniek a vrcholová kaplnka ukrižovania čakajú na obnovu.
Kalváriu podporilo aj Mesto Topoľčany, z ktorého dotácie bola obnovená kaplnka nad studničkou.
V roku 2025, vďaka dotácii Ministerstva Kultúry a Ministerstva Financií SR, je naplánovaná obnova najviac poškodeného oporného múru.
Medzi mnohými milosťami, ktoré ctitelia mariánsky pripisujú mocnému orodovaniu P. Márii topoľčianskej, sú niektoré význačnejšie a zjavnejšie.
Katarína Tvaroškay-Reichová sa osvedčila, že jej otec Ignác Tvaroškay šesť rokov trpel veľmi na oči. Lekári, ktorých vo svojej chorobe vyhľadal, mu otvorene povedali, že mu niet pomoci. A naozaj neskoršie celkom oslepol. Spomedzi lekárov chodieval k nemu Dr. Šooš. Ale nie aby ho liečil, ale len z priateľstva. Slepý starý pán vo svojom smutnom položení zaviazal sa sľubom, že navštívi prameň na Kalvárii. Jeho dcéra ho ta zaviedla. Umyla mu oči v prameni a potrela jeho bahnom, vzala si trochu vody a bahna aj domov. – Otec bol veľmi ustatý po ceste. Prv ako si išiel odpočinúť, požiadal dcéru, aby mu ešte raz umyla oči vodou z prameňa a bahnom. Nato si zdriemol. – Keď sa prebudil a odstránil s očí blato, ktorým mu pred chvíľou dcéra pretrela oči, videl celkom dobre. Vrúcne ďakoval za svoje podivuhodné vyliečenie Bohu a Panne Márii. Od tých čias necítil nijakú bolesť. Aj Dr. Šooš pripisoval toto náhle vyzdravenie mimoriadnemu zásahu zhora.
Katarína Reichová pocítila tiež vo svojej ťažkej chorobe blahodarný účinok prameňa na kalvárii. Pre chorobu nemohla vstať z postele. Preto požiadala, aby jej priniesli vody a bahna z Kalvárie. A1e po ich používaní necítila sa lepšie. No, nestratila dôveru v pomoc Matky Božej. Obrátila sa k nej s detinskou láskou a prosila ju o prinavrátenie zdravia. Jej dôvera bola tak veľká, že sa tri razy dala vyniesť Kalváriu k prameňu a po vrúcnej modlitbe vyzdravela.
Jej dcéru Máriu trápila vyše troch mesiacov zimnica. Lekárska pomoc neosožila. Ale po viacdňovej pobožnosti pri prameni ju zimnica opustila.
Spomenutá, Mária Riechová tvrdila, že pozná mnoho takých ľudí, ktorým sa spomínanom prameni navrátilo zdravie. Všetci to pripisovali orodovaniu P. Márii topoľčianskej.
Jozefína Paľková rod. Sluková hodnoverne svedčila, že jej dcéra Mária A. Jozefína utrpela veľmi vážne a nebezpečné poranenie na oku. Brat ju pichol trieskou. Oko sa jej zapálilo a cítila nevýslovné bolesti. Neskoršie ju ten istý brat pre akési malé nedorozumenie po boľavom oku udrel, takže jej obe oči opuchli. Od tých čias tak ju oči boleli, že sa jej ani len dotknúť nikto nesmel. Dr. Bilnicer, ktorý navštívil jej otca, prezrel i oči dievčaťa. Na svoj veľký zármutok zistil, že lekárska pomoc už neosoží. Nerv, ktorý spájal zreničky bol celkom roztrhaný. Okrem toho zbadal v oku vážne zranenie, ako predzvesť, že oko čo najskôr vytečie. Zronená matka, keď jej lekár celú vec rozpovedal, neklesla na mysli. S dôverou sa obrátila o pomoc k Matke Božej. Dala si priniesť z podivného prameňa vody a bahna. Celé dva týždne používala tieto dva prostriedky na vyliečenie svojho úbohého dieťaťa. Ale bez výsledku. Známi jej radili iné lieky. Matka nepopustila. Žila v presvedčení, že ak tu nepomôže blahoslavená Panna, nepomôže nič. – Kedysi znovu umyla vodou z prameňa oči dievčaťa. Vystrojila ju k svojmu nájomníkovi Gašparovi Hallanovi, kožušníkovi, aby sa tam s jeho deťmi trochu pobavila. Dievča si tam trochu ľahlo a o chvíľu tuho zaspalo. Keď sa prebudilo kožušník ho oslovil, aby sa pokúsilo otvoriť oči. Pri tom mu sám pomáhal otvoriť zalepené mihalničky. Náhle otvoril jedno oko, a dievča videlo čisto. Od veľkej radosti poslali hneď pre matku. Táto otvorila aj druhé oko dievčaťa. V malej chvíli zmizla aj veľká opuchlina s očí a stopa po ťažkom zápale. Dievča bolo úplne zdravé. Všetci prítomní, najmä uzdravená a jej šťastní rodičia vrúcne ďakovali Bohu a P. Márii topoľčianskej za vzácny dar zraku svojej dcérušky. – Keď prišiel Dr. Bilnicer a presvedčil sa na vlastné oči, čo sa stalo, zvolal: „Dieťa moje, ďakuj Bohu, že ti daroval nové oči“. Na znak úprimnej povďačnosti druhého septembra 1852 putovali matka s dcérou do Topoľčian k milostivej soche. Keď sa vrátili domov, našli aj otca zdravého. Pred tým bol pripútaný 2 mesiace k posteli. Teraz už chodil, ani čo by nebol býval nikdy chorý.
Ján Tiláry, desiatnik z Nitry, svedčí, že jeho manželka Antónia veľmi trpela na bolesti hlavy. Darmo vyhľadávala lekársku pomoc. Zaumienila si, že pôjde na púť do Topoľčian, aby si pri Matke Božej vyprosila úľavu. Išiel s ňou aj manžel a synček. Bolo to 20. augusta 1852. Cestou na pútnické miesto cestou do Kovariec dostal sa do topánky chlapca ostrý kamienok, ktorý mu pri chôdzi veľmi poranil nohu. Otec musel vziať dieťa na ruky. V Topoľčanoch nocovali u Jána Sislera, vojenského pekára. Chlapec si ľahol na diván, ale v noci sa prebudil s plačom. Veľmi ho trhalo v pravej nohe. Cítil sa natoľko slabý, že ani vstať nevládal. Rodičia pri svetle zbadali tele chlapca sedem veľkých červených fľakov, ktoré pomaly černeli. Na nárek dieťaťa a jeho rodičov prišli aj domáci. Videli, že chlapcovi hrozí to najhoršie. Chceli ísť pre lekára, ale matka chlapčeka sa vzpierala. Celú svoju nádej skladala v orodovanie Matky Božej, ku ktorej priputovala. Zavinula boľavú nohu synka do uteráka, vzala so sebou ešte jednu ženu a išla do kostola. Tu si nábožne pokľakla i so spomenutou ženou a kolenačky išli až pred oltár, kde sa aj chlapček modlil asi štvrť hodiny na kolenách za uzdravenie. Keď už nevládal kľačať, sadol si na schody oltára. Matka sa však ešte stále modlila. Po skončení vrúcnej modlitby, navrátili sa všetci na byt: Len položili chlapca na posteľ, celý blažený vykríkol: „Mamička, už ma nič nebolí!“ A natešený bežal k matke. Prítomní boli celkom omráčení. Sňali chlapcovi obväz a na svoje veľké prekvapenie videli, že po červených škvrnách niet na nohe ani stopy. Súčasne zmizlo aj bolenie hlavy matky. Vieme si predstaviť, ako úprimne ďakovali všetci Bohu a Matke Božej za veľkú milosť uzdravenia.
Pavol Kováčik z Oslian, čižmár, s dojatím rozpovedal, že za navrátenie svojho zraku musí ďakovať výslovne orodovaniu Panny Márie topoľčianskej.
Andrej Bernáth pri svojom výsluchu svedčil, že pred 18 rokmi náramne trpel na lámku. Okrem toho mal na ľavom ramene veľkú ranu, ktorá mu až po samú kosť mäso vyžrala. Tri roky znášal hrozné bolesti. Liečil ho stoličný lekár. Nakoniec celkom ochromel. Stal sa neschopným práce, takže gróf Nyáry, jeho zamestnávateľ, prepustil ho z práce. Vo svojej krajnej biede vydal sa do Topoľčian na púť. Tu bol nábožne prítomný na svätej omši a vrúcne vzýval Matku Božiu o pomoc. Po sv. omši išiel na Kalváriu, kde si umyl ranu. Pritom spozoroval, že hnijúce mäso sa od zdravého oddelilo a za 24 hodín otvorená rana sa celkom zacelila. Aj lámka zmizla. Ale táto ho neskoršie znovu začala znepokojovať. Vybral sa do Bojníc, do Piešťan, ale kúpele nepomáhali. Roku 1852 znovu prišiel do Topoľčian. Vykonal si pobožnosť, umyl sa vodou z prameňa a zdravie sa mu navrátilo. Lámka zmizla úplne a mohol znovu pracovať ako kedysi.
Alžbeta Florišová z Presalian tvrdila, že mnohí putovali k topoľčianskej milostivej soche, lenže nemali k nej prístupu. Bolo to vtedy, keď’ ju skrývali v komôrke na chóre. Preto spomenutá Florišová nemohla priniesť svojho ťažkými ranami pokrytého synka pred milostivú sochu Matky Božej, ale išla s ním na Kalváriu. Tu ho po sv. omši umyla, čo aj doma tri razy zopakovala, a opuchliny v krátkom čase s tela chlapca sa stratili. Aj Florišová vďačila za vyzdravenie svojho dieťaťa orodovaniu Sedembolestnej v Topoľčanoch.
Martin Petlák, obyvateľ z Moravian, dokazoval, že poznal vo svojej obci istého Michala Šveceka, ktorý sa od ôsmeho roku len štvornožky plazil. – R. 1852 mu priniesli známi pramenitej vody z Topoľčian, ktorú keď užíval, nadobudol pružnosť údov a od tých čias chodil rovno.
Vdova Schuchmanová-Leopoldová z Nitry svedčila, že r. 1852 týždeň pred prvou pôstnou nedeľou ťažko ochorela v Ilave, kde bola na návšteve u svojho syna. Vo svojej chorobe, v prítomnosti syna vzdychla si k Matke Božej: „Ó, topoľčianska svätá Panna, ó, pomôž mi! Keď som bola devou, som sa starala o Tvoju kaplnku. Teraz to už nemôžem robiť. Len to Ťa prosím, aby som sa mohla ešte raz k Tebe dostať. Potom už umriem spokojne.“ Dojatý syn matku potešoval: „Mamička, veď máme doma obraz P. Márie topoľčianskej. Pomodlime sa pred ním.“ So slzami v očiach sa obidvaja modlili, matka i syn … Potom položil dobrý syn obraz Bohorodičky matke na prsia. Chorá pocítila pri tom akýsi mocný úder, ani čo by sa jej išli prsia rozdvojiť. Ale silne dúfala, že jej svätá Panna topoľčianska pomôže. A vskutku! O chvíľu synovi vravela: „Už sa cítim lepšie! Ale poďme odtiaľto, lebo tu by som celkom nevyzdravela.“ Na popolcovú stredu chorá vstala a na prvú nedeľu pôstnu bola zdravá.
Jozef Torovský z Klátovej Novej Vsi mal pod pravým kolenom viacero rán; následkom toho sa mu noha celkom skrčila. Po poldruharočnom bezvýslednom liečení lekári radili nohu odrezať. Torovský sa dal zaniesť k toporčianskemu prameňu na Kavárii. Tu sa vrúcne pomodlil k Matke Božej, umyl si ranu a vrátil sa domov zdravý.
Adam Plesnivý, záhradník statkára Marczibányiho z Kochanoviec bezmála osem rokov trpel na oči. Keď už pochodil po lekároch a necítil sa lepšie, na radu svojich priateľov zašiel do Topoľčian k prameňu, kde našiel konečne vyliečenie.
Anna Opačitá z Topoľčian v piatom roku utratila zrak. Oči sa jej uzavreli a mihalnice stlačili. Iba bielok zreničiek bolo vidieť. Často sa žalovala na veľké bolesti. Liečili ju rozličnými domácimi prostriedkami. Ale bez výsledku. Vyhľadali lekára. Tento jej kázal prísť až na druhý deň. Matka dievčaťa však na druhý deň nechcela ísť k lekárovi. Obrátila sa o pomoc pre svoju chorú dcéru k Matke Božej. Išla aj s chorou k prameňu, tu sa obidve nábožne pomodlili sv. ruženec a po dvojnásobnom umytí očí dievča videlo. A od tých čias videlo dobre.
Mária Tokody-Dubnická následkom osýpok v šiestom roku oslepla. Vychovávala ju jej teta Anna Miháliková v Halači pri Bánovciach. Miháliková viedla domácnosť statkára Juraja Latkóczyho, ktorý bol luteránom. Rada by bola svojej chovanici dajako pomohla. Dala si priniesť vody z topoľčianskeho prameňa. Ale jej užívanie chorej neosožilo. Preto začala o pravosti vody pochybovať. Najradšej by bola chorú s niekým do Topoľčian vystrojila. Lenže sa obávala svojho zamestnávateľa, že ako luterán jej to nedovolí. Tu sa dozvedela, že sa poberá do Topoľčian na púť päť žien. Zverila im potajomky aj svoju 8-ročnú slepú chovanicu. Bolo to po polnoci. – Keď prišli ženy do topoľčianskeho chrámu, odviazali dievčaťu šatku, ktorou mala zaviazané oči a povedali jej, aby sa pozrela na oltár blahoslavenej Panny, Žiaľ, dievča nevidelo nič. – „Odtiaľto“ – rozpráva sama neskoršie M. Tokody-Dubnická – „ma odviedli ženy k prameňu, kde mi odstránili s očí ručník, natreli mi ich blatom a umyli pramenitou vodou. Vďaka Bohu, oči sa mi otvorili a po dvojročnej, úplnej slepote znovu sa mi zrak navrátil. Na toto veľké dobrodenie neba nikdy nezabudnem … Pri návrate už ma nebolo treba viesť. Po ceste som zbierala kvietky, ktorých krásu som dva roky nemohla obdivovať. – Keď sme sa približovali k domu, ženy už zďaleka zazreli Latkóczyho. Začali sa strachovať … Ja som mu bežala v ústrety. Keď ma zbadal, od prekvapenia mu vypadla z ruky palička, a zvolal: Bože môj! Veľká je Tvoja moc a sila. Pritom sa vyslovil, že ak je v Topoľčanoch, na mieste môjho uzdravenia, dajaká kaplnka, vďačne jej daruje 500 zlatých na pamiatku tohto uzdravenia. – Latkóczy od tých čias začal chodiť do katolíckeho kostola a vyhľadával spoločnosť katolíckych kňazov, čo nikdy nerobil. Neskoršie aj môj syn Jozef užívaním vody z Kalvárie vyzdravel z ťažkej očnej choroby.“ Toľko Mária Tokody-Dubnická.
Alžbeta Čontošová z Drážoviec sa vyslovila: „Keď mi bolo 59 rokov, opuchli mi obidve nohy. Objavili sa rany. Iba štvornožky som sa mohla pohybovať. Urobila som sľub, že ako náhle mi bude možno, budeme putovať do Topoľčian a hneď mi bolo lepšie. A hľa, teraz som tu, aby som o svojom uzdravení vydala svedectvo.“
Syn Juraja a Kataríny Funta bol slepý. Okrem toho bol znetvorený, že sa skoro ani na človeka nepodobal. Lekári sa zriekli na vyliečenie všetkej nádeje. Ale matka úbohého chlapca sa obrátila k Panne Márii topoľčianskej. Vrúcne sa modlila v Jej chráme za uzdravenie svojho syna a neprosila aj so synom nadarmo. Ťažko chorý vyšiel zo svojej nevyliečiteľnej choroby.
Katarína Poláková z Baštína bola postihnutá slepotou a bolestne krívala. Musela sa živiť žobraním. Aj táto mala veľkú dôveru v orodovanie Matky Božej v Topoľčanoch – a nesklamala sa. Vyprosila si svoje stratené zdravie.
Jozef Gogola z Dubovian pri veľkých Kostoľanoch tvrdí, že 30. Mája 1889 na znamenie úprimnej kajúcnosti putoval do Topoľčian. Svoju púť obetoval za svoje trpiace deti, ktoré boli choré na oči. Chcel im vyprosiť na orodovanie Matky Božej uzdravenie. Na púť sa vybral so svojou najstaršou dcérou. Z púte si priniesli aj vody z prameňa, o ktorej Gogola povedal: „Táto voda, ktorú som so svojou najstaršou dcérou priniesol domov, podivným spôsobom odstránila chorobu, ktorú nevládala vyliečiť učenosť lekárov. Prípad oživil a rozožal v mojom srdci ešte silnejšie svetlo viery; stal som sa horlivejším ctiteľom bl. P. Márie.“
(Z brožúrky „Pútnické miesto Topoľčany“, A. Krajčík, CSsR (redemptorista), redaktor. Imprimi potest. Bratislavae 1. Julii 1942. P. Josephus Lávička CSsR, visitator. Nihil obstat. Mons. Geysa Szücsy, censor dioec. Imprimi potest. Nr.6023/1942 Tyrnaviae, die 24. Julii 1942.)