PREDSLOV
(1) Severus, svojmu najdrahšiemu bratovi Desideriovi. Ja, tvoj brat a jedna duša, som sa rozhodol napísať knižku o živote svätého Martina, a uchovať si ju v múroch svojho domu. Keďže som prirodzene veľmi slabý, obával som sa ľudského posúdenia. Domnievam sa, že sa neučená reč môže znepáčiť čitateľom. Tak by som bol hoden pokarhania, že som sa príliš odvážne zaoberal témou, ktorá by mala byť vyhradená výrečným spisovateľom. Ale tebe, ktorý si ma častejšie o to prosil, som už nemohol odoprieť. Veď čo by bolo také, čo by som z lásky k tebe nepodstúpil, hoci aj ujmu na mojej skromnosti?
(2) Predsa však som ti knižočku vydal s tou dôverou, že ju nikomu nezveríš, lebo si to sľúbil. Ale obávam sa, že sa ty sám staneš jej bránou, a keď už raz vyjde von, nebude možné ju stiahnuť späť.
(3) A ak by sa tak stalo, a zdalo by sa ti, že ju niektorí čítajú, láskavo ich požiadaj, aby zvažovali fakty, nie slová, a aby ju znášali s pokojom, ak by ich sluch možno urazila chybná reč, pretože kráľovstvo Božie nespočíva v výrečnosti, ale vo viere.
(4) Nech si tiež pamätajú, že spása nebola svetu zvestovaná rečníkmi, pretože, samozrejme, keby to bolo užitočné, Pán by sa aj o to postaral, ale rybári.
(5) Keď som sa totiž prvýkrát rozhodol písať, pretože som považoval za zločin, aby cnosti tak veľkého muža zostali skryté, rozhodol som sa, že sa nebudem červenať za jazykové chyby. Jednak preto, že som nikdy nemal veľké vedomosti v tejto oblasti a ak som sa kedysi dávno možno niečo naučil, všetko som to pre dlhé obdobie nepoužívania stratil.
(6) Aby nás však nečakala taká nepríjemná obrana, nech je knižočka vydaná – ak sa ti to zdá vhodné – bez uvedenia mena. Aby sa tak stalo , názov bol vymazaný z prednej strany, aby strana mlčala a, čo stačí, hovorila o obsahu, nie o autorovi.
1 KAPITOLA
(1) Väčšina smrteľníkov, márnivo oddaných štúdiu a svetskej sláve, sa, ako si mysleli, snažili o večnú pamiatku svojho mena zviditeľnujúc životy slávnych mužov svojim perom.
(2)Takéto konanie síce neprinášala skutočne trvalú pamiatku, ale predsa len aký-taký plod očakávanej nádeje. Šírili síce pamiatku o sebe – hoci nadarmo –, avšak predsa stavali pred oči príklady veľkých mužov, čo burcovalo čitateľov k napodobňovaniu. Ale táto ich starosť nijako nesúvisela s oným blaženým a večným životom.
(3) Veď aký úžitok mali oni sami z tej slávy svojich spisov, ktorá zanikne spolu so svetom? Alebo čo získali potomkovia čítaním o boji Hektora alebo filozofovaní Sokrata? Keďže ich nielen napodobňovať by bola nerozumnosť, ale dokonca ich čo najostrejšie napádať by bola múdrosť: pretože tí, čo hodnotili ľudský život len podľa prítomných skutkov, odovzdali svoje nádeje rozprávkam a duše hrobom.
(4) Domnievali sa totiž, že sa zachovajú naveky iba v ľudskej pamäti, hoci úlohou človeka je hľadať radšej večný život než večnú pamiatku, a to nie písaním, bojovaním alebo filozofovaním, ale zbožným, svätým a nábožným životom.
(5) Tento ľudský omyl, keď sa preniesol do literatúry, bol taký silný, že si našiel mnohých zjavných súperov buď márnej filozofie, alebo onej nerozumnosti, ktorú volali čnosťou udatnosti.
(6) Preto sa mi zdá, že urobím vec hodnú námahy, ak opíšem život najsvätejšieho muža, ktorý sa hneď stane príkladom pre iných: čím budú čitatelia podnecovaní k pravej múdrosti, nebeskému boju a božskej cnosti. A pritom aj my sami sledujeme svoj vlastný prospech, , nie preto, aby sme očakávali prázdnu spomienku od ľudí. Lebo hoci sme nežili tak, aby sme sami mohli byť príkladom pre iných, predsa sme sa usilovali, aby nezostal skrytý ten, koho treba napodobňovať.
(7) Preto začnem opisovať život svätého Martina, ako sa správal pred biskupskou službou aj počas nej, hoci som sa v žiadnom prípade nemohol dostať ku všetkým jeho detailom: lebo toľko vecí, o ktorých vedel len on sám, je neznámych, keďže nehľadal chválu u ľudí a nakoľko to od neho záviselo chcel, aby všetky jeho cnosti zostali skryté.
(8) Hoci sme tiež vynechali mnohé z tých vecí, ktoré sme sa dozvedeli, pretože sme verili, že bude stačiť, ak budú zaznamenané len tie najvynikajúcejšie: zároveň bolo treba myslieť na čitateľov, aby ich množstvo zhromaždeného materiálu neunavilo.
(9) Prosím však tých, ktorí to budú čítať, aby verili tomu, čo som povedal, a aby si nemysleli, že som napísal niečo iné, než to, čo je známe a overené: inak by som radšej mlčal, než by som hovoril nepravdivo.
2 KAPITOLA
(1) Martin sa narodil v meste Sabaria v Panónii, ale vyrastal v prostredí Talianska, v meste Ticinum (Pavia), u rodičov, ktorí z hľadiska svetskej hodnosti neboli nísko postavení, hoci boli ešte pohania.
(2) Jeho otec bol najprv vojakom, potom tribúnom vojakov. On sám nasledoval vojenskú službu v mladosti a slúžil medzi jazdeckou gardou pod kráľom Konštantínom, potom pod Juliánom Cézarom: nie však dobrovoľne, pretože už od prvých rokov jeho detstva zbožná duša tohto výnimočného chlapca dychtila skôr po Božej službe.
(3) Keď mal desať rokov, proti vôli rodičov utiekol do kostola a požiadal, aby bol prijatý medzi katechumenov.
(4) Čoskoro, sa obdivuhodným spôsobom celý obrátil k Božiemu dielu a keď mal dvanásť rokov, zatúžil po pustovni a bol by splnil svoje sľuby, keby mu v tom nebránila slabosť jeho veku. Predsa však jeho duch bol vždy upriamený buď na kláštory, alebo na chrám, a už v detskom veku rozjímal o tom, čo potom zbožne uskutočnil.
(5) Ale keď králi vydali nariadenie, aby synovia veteránov boli zapísaní do vojska, jeho otec – ktorý žiarlil na jeho šťastné skutky – ho udal; a keď mal pätnásť rokov, bol zajatý, spútaný a prinútený prisahať vojenskú prísahu. Spokojil sa len s jedným sluhom ako spoločníkom; avšak bolo to obrátené: pán slúžil jemu, takže mu často sám vyzúval obuv a sám mu ju čistil. Jedávali spolu, ale Martin častejšie slúžil jemu.
(6) Pred krstom bol asi tri roky v zbrani, no predsa bol bez tých nerestí, do ktorých bývajú takýto ľudia obyčajne zapletení.
(7) Veľká bola jeho láskavosť k spolubojovníkom, obdivuhodná jeho láska, a trpezlivosť a pokora až nad ľudskú mieru. Jeho striedmosť netreba nijako zvlášť chváliť, lebo ju zachovával tak, že už v tom čase ho nepokladali za vojaka, ale za mnícha. Za tieto vlastnosti si tak veľmi získal všetkých spolubojovníkov, že ho s obdivuhodnou náklonnosťou vážili.
(8) Ešte nebol znovuzrodený v Kristovi, dobrými skutkami konal akoby sa už mal postaviť pred krstný prameň:, a to pomáhal pracujúcim, prinášal pomoc chudobným, živil hladných, odieval nahých, a z vojenského žoldu si nenechával nič okrem každodennej stravy. Už vtedy nebol hluchým poslucháčom evanjelia – nemyslel na zajtrajšok.
3 KAPITOLA
(1) Raz teda, keď už nemal nič okrem zbrane a jednoduchej vojenskej tuniky, v hlbokej zime, ktorá bola drsnejšia než zvyčajne, takže mnohých usmrcoval mráz, stretol pri bráne mesta Amiens nahého chudobného človeka. Ten prosil okoloidúcich, aby sa nad ním zľutovali, a keď všetci úbožiaka míňali, muž plný Boha pochopil, že je rezervovaný pre neho, keď iní nechceli preukázať milosrdenstvo.
(2) Čo však mal urobiť? Nemal nič okrem plášťa, do ktorého bol oblečený – ostatné už spotreboval na podobné skutky. Preto si vzal meč, ktorým bol opásaný, rozťal plášť na polovicu a jednu časť dal chudobnému, druhou sa opäť zaodel. Medzitým sa niektorí z prizerajúcich smiali, že je teraz v polovičnom odeve neúhľadný; no mnohí, ktorí mali zdravší rozum, si v duchu hlboko vzdychali, že neurobili nič podobné, hoci mali viac a mohli odieť chudobného bez toho, aby sami zostali odhalení.
(3) V nasledujúcu noc, keď sa oddal spánku, videl Krista oblečeného do tej časti svojho plášťa, ktorou prikryl chudobného. A bol napomenutý, aby sa pozorne díval na Pána a aby spoznal odev, ktorý daroval. Hneď nato počul, ako Ježiš jasným hlasom hovorí množstvu anjelov, ktorí ho obkolesovali: „Martin, ešte ako katechumen, ma týmto odevom zaodel.“
(4) Pán bol verný svojmu slovu, ktoré predtým povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili“ (Mt 25,40). Vyhlásil totiž, že bol odetý v chudobnom, a aby potvrdil svedectvo tak dobrého skutku, ráčil sa ukázať v tom istom odeve, aký dostal úbožiak.
(5) Keď to blažený muž videl, nebol povýšený ľudskou slávou, ale spoznal Božiu dobrotu pri svojom skutku. A keď mal osemnásť rokov, ponáhľal sa ku krstu. Nezanechal však hneď vojenskú službu, lebo ho premohli prosby jeho tribúna, ktorému poskytoval bratské spoločné bývanie: ale sľúbil, že keď sa jeho tribúnske obdobie skončí, opustí svet. Martin slúžil vo vojsku ešte takmer dva roky po krste, aj keď iba formálne.
4 KAPITOLA
(1) Medzitým, keď barbari vtrhli do Galie, Julián Cézar zhromaždil celé vojsko v jednom tábore pri meste Vangiones a začal sa rozdávať žold vojakom; a ako býva zvykom, volali každého po jednom, až prišli k Martinovi.
(2) Vtedy pokladal za vhodný čas, aby požiadal o prepustenie z vojska – lebo si myslel, že by si nepočínal správne, keby prijal donatív, keď už nechcel slúžiť. „Doteraz som ti slúžil ako vojak,“ povedal Cézarovi,
(3) Dovoľ mi byť teraz vojakom Božím: Nech prijme tvoj donatív ten, kto bude bojovať; ja som vojak Kristov – mne nie je dovolené bojovať.“
(4) Tu tyran zareval proti týmto slovám a hovoril, že sa Martin vyhýba službe nie z náboženských dôvodov, ale zo strachu pred bojom, ktorý sa mal konať na nasledujúci deň.
(5) No Martin, neohrozený – ba tým, že mu hrozili, sa stal ešte státočnejším – povedal: „Ak sa to pripisuje zbabelosti, a nie viere, zajtra sa postavím neozbrojený pred vojskom, a v mene Pána Ježiša – chránený znamením kríža, nie štítom ani prilbou – preniknem bez strachu cez šíky nepriateľov.“
(6) Preto bol vydaný rozkaz zavrieť ho do väzenia, aby dokázal pravdivosť svojich slov, že sa s barbarmi stretne neozbrojený.
(7) Na druhý deň však nepriatelia poslali poslov so žiadosťou o mier, zverujúc všetko do rúk Rimanov a vzdávajúc sa. Kto by mohol pochybovať, že toto bolo skutočne víťazstvo blahoslaveného muža, ktorému bolo dopriate, aby nemusel byť neozbrojený poslaný do boja?
(8) A hoci by mocný Pán mohol ochrániť svojho vojaka aj uprostred nepriateľských mečov a striel, predsa – aby zrak svätého nebol zranený smrťou iných – odstránil samotnú potrebu boja.
(9) Kristus totiž nemal svojmu vojakovi darovať žiadne iné víťazstvo, než aby bol nepriateľ premožený bez krviprelievania a aby nikto nezomrel.
5 KAPITOLA
(1) Potom opustil armádu a vyhľadal svätého Hilária, biskupa mesta Poitiers, ktorého viera bola vtedy v Božích veciach uznávaná a známa; a nejaký čas pobudol pri ňom.
(2) A ten istý Hilár sa pokúsil pripútať si ho tesnejšie tým, že mu uloží úrad diakonátu a zviaže ho božskou službou. Ale keď sa Martin veľmi často bránil, hlasno vyhlasujúc, že je nehodný, Vtedy múdry muž pochopil, že ho môže k sebe pripútať iba jedným spôsobom: ak mu zverí taký úrad, pri ktorom sa bude zdať, že ide o akúsi ujmu. A tak prikázal, aby bol ustanovený za exorcistu. A Martin túto službu, aby sa nezdalo, že ňou pohŕda ako príliš nízkou, neodmietol.
(3) A o niečo neskôr bol vo sne napomenutý, aby s nábožnou starostlivosťou navštívil svoju vlasť a rodičov, ktorých pohanstvo stále držalo v náručí. S dovolením svätého Hilára sa teda vydal na cestu, ním mnohými modlitbami a slzami zaviazaný, aby sa vrátil. Na túto púť nastúpil smutný, ako hovoria, a svojim bratom oznámil, že bude znášať mnohé protivenstvá; čo neskôr potvrdil aj samotný priebeh udalostí.
(4) A najprv, keď prechádzal odľahlími chodníkmy medzi Alpami, narazil na lúpežníkov. A keď jeden z nich zdvihol sekeru a chcel zasiahnuť jeho hlavu, druhý zadržal útočníkovu pravicu: No predsa, so zviazanými rukami za chrbtom, bol odovzdaný jednému z nich, aby ho strážil a olúpil. Keď ho odviedol na odľahlejšie miesto, začal sa ho pýtať, kto je.
(5) Odpovedal, že je kresťan. Ten sa ho ďalej pýtal, či sa bojí. Vtedy Martin čo najsmelšie vyznal, že nikdy nebol taký bezpečný, pretože vedel, že Pánovo milosrdenstvo bude zvlášť pri ňom v pokušeniach; a že skôr ľutuje toho, kto sa páchaním lúpeží činí nehodným milosrdenstva Kristovho.
(6) A keď začal evanjeliový rozhovor, ohlásil lúpežníkovi Božie slovo. Čo tu viac dodať? Lúpežník uveril a sprevádzajúc Martina priviedol ho späť na cestu, prosiac, aby sa zaňho modlil k Pánovi. A ten istý muž bol potom videný ako vedie nábožný život, takže sa hovorí, že to, čo sme vyššie uviedli, bolo počuté priamo od neho.
6 KAPITOLA
(1) Keď teda Martin pokračoval ďalej a prešiel cez Miláno, stretol sa s ním na ceste diabol, v ľudskej podobe, a pýtal sa ho, kam má ísť. Keď dostal od Martina odpoveď, že má ísť tam, kam ho Pán povolá, povedal mu:
(2) Kamkoľvek pôjdeš alebo čokoľvek sa pokúsiš, diabol ti bude odporovať. Vtedy Martin prorockým hlasom odpovedal: „Pán je mojím pomocníkom, nebudem sa báť, čo mi urobí človek.“ A nepriateľ okamžite zmizol z jeho očí.
(3) A tak, ako si to predstavoval v mysli a srdci, oslobodil svoju matku od omylu pohanstva, zatiaľ čo jeho otec zotrvával v zlých veciach; no predsa mnohých zachránil svojim príkladom.
(4) Potom, keď sa ariánska heréza rozšírila po celom svete a najmä v Ilýrii, a keď proti kňazom, ktorí boli neverní, sám takmer ostro bojoval a bol za to postihnutý mnohými trestami – lebo bol verejne bičovaný a nakoniec vyhnaný z mesta – sa vrátil do Talianska. A keď zistil, že aj v Galii je cirkev znepokojená odchodom svätého Hilára, ktorého sila prinútila k vyhnanstvu heretikov, rozhodol sa založiť si kláštor v Miláne. Tam ho tiež veľmi prenasledoval Auxentius, zakladateľ a vodca ariánov a pretože Martin ovplyvňoval ariánov bol vyhnaný z mesta.
(5) Preto, keď usúdil, že je potrebné na čas ustúpiť, utiahol sa na ostrov, ktorý sa volá Gallinaria, sprevádzaný istým presbyterom, mužom veľkých cností. Tam istý čas žil z korienkov a bylín. V tom čase, podľa tradície, zjedol čemericu – hluchavku (helleborum), jedovatú bylinu.
(6) Ale keď pocítil účinok jedu v sebe, ktorý ho už takmer priviedol k smrti, okamžite odvrátil hroziace nebezpečenstvo modlitbou a všetka bolesť bola hneď odstránená.
(7) Krátko nato, keď sa od svätého Hilára dozvedel, že kráľovo pokánie mu udelilo právo na návrat, pokúsil sa s ním stretnúť v Ríme a vydal sa do mesta.
7 KAPITOLA
(1) Keď sa Hilár vrátil z vyhnanstva, Martin nasledoval jeho kroky a založil si neďaleko (Hilárovho) mesta kláštor. Vtedy sa k nemu pridal istý katechumen, ktorý sa chcel nasledovať najsvätejšieho muža: a po niekoľkých dňoch ho zachvátila slabosť a trpel horúčkou.
(2) A práve vtedy Martin náhodou odišiel; a keď sa po troch dňoch vrátil, našiel jeho telo bez života: taká bola náhla smrť, že zomrel bez krstu. Telo bolo položené uprostred smutnej bohoslužby smútiacich bratov, keď Martin pribehol s plačom a nárekom.
(3) A keď úplne prijal svätého ducha mysľou, vychádza z cely, kde telo ležalo, prikazuje ostatným, aby odišli, a so zatvorenými dverami padá na bezvládne telo zosnulého brata. Keď sa dlhší čas modlil a pocítil prítomnosť Božej moci prostredníctvom Ducha Svätého, trochu sa zdvihol a uprel oči na tvár zosnulého, nebojácne čakal na dôsledok svojej modlitby a milosrdenstvo Pána: a sotva uplynuli dve hodiny, videl zosnulého, ako sa postupne pohybujú všetky končatiny a s uvoľnené oči klipkli, aby mohol vidieť.
(4) Potom sa hlasným volaním obrátil k Pánovi, vzdával vďaky a naplnil celu výkrikom: keď to počuli tí, ktorí stáli pri dverách, okamžite vbehli dnu. Bol to úžasný pohľad, pretože videli živého toho, koho pokladali za mŕtveho.
(5) Takto vzkriesený k životu okamžite prijal krst a žil ešte mnoho rokov a bol prvým z nás, ktrý bol príkladom i svedkom Martinových cností.
(6) Zvykol však rozprávať to isté, že bol vyzlečený z tela a odvedený pred sudcovský tribunál a mal byť súdený na skrytých miestach a medzi obyčajnými ľudmi (zhromaždište ľudí po smrti), a že dostal smutný rozsudok. Vtedy ho dvaja anjeli postavili pred sudcu a povedali, že toto je ten, za koho sa Martin modlí. A tak ho tí istí anjeli priviedli späť a vrátili Martinovi
(7) Odvtedy meno blahoslaveného muža žiarilo, preto ten, koho už všetci považovali za svätého, bol tiež považovaný za mocného a skutočne apoštolského.
8 KAPITOLA
(1) Krátko nato, keď prechádzal okolo poľa istého Lupicina, muža veľkej cti, privítal ho krik a volanie plačúceho davu.
(2) Keď k nim pristúpil s obavou a vypytoval sa, čo sa stalo, bolo mu oznámené, že jeden z otrokov tej rodiny sa obesil. Keď sa to dozvedel, vstúpil do izby, v ktorej ležalo telo, a keď vylúčil celý dav, sklonil sa nad telo a chvíľu sa modlil.
(3) A hneď, keď jeho tvár ožila a oči, ktoré boli zatvorené, sa otvorili, mŕtvy sa pomaly zdvihol, chytil pravú ruku blahoslaveného muža a postavil sa na nohy. A takto kráčal s ním až ku vchodu domu, pred očami všetkého zhromaždeného davu.
9 KAPITOLA
(1) Približne v tom istom čase ho hľadali, aby ho spravili biskupom Turínskej cirkvi: ale keď ho nebolo možné tak ľahko dostať z jeho kláštora, istý Rusticius, jeden z občanov, predstierajúc chorobu svojej manželky, padol k jeho nohám, a tak to dosiahol, že išiel.
(2) Keď boli už občania usporiadaní na ceste, bol vedený pod istou ochranou až do mesta. Zázračne sa zhromaždilo neuveriteľné množstvo ľudí nielen z toho mesta, ale aj z okolitých miest, aby odovzdali svoje (volebné) hlasy.
(3) Jednotná bola vôľa všetkých, rovnaké priania a rovnaké presvedčenie: Martin je hodný biskupstva a takáto cirkev bude šťastná pod jeho pastoračnou starostlivosťou. Avšak niektorí biskupi, ktorí boli povolaní na ustanovenie biskupa, bezbožne namietali a hovorili, že je to opovrhnutiahodný človek, že nie je hodný biskupstva, muž nechutného vzhľadu, špinavo oblečený a z rozstrapatenými vlasmi.
(4) Takto bolo toto ich bláznovstvo zosmiešnené múdrejšou vôľou ľudu, ktorý ho vyhlasoval za slávneho muža, hoci sa ho títo snažili pohaniť. Nebolo im dovolené robiť nič iné, než to, čo ľud, podľa Božej vôle, zamýšľal. Medzi prítomnými biskupmi bol obzvlážť vzpurný istý Defensor – Obranca, čím dal príležitosť, že ho prorocké čítanie vážne poučilo.
(5) Keď totiž náhodou chýbal čitateľ, ktorý mal v ten deň určené čítať, pretože ho zdržal dav, znepokojení duchovní kým čakali na toho, kto nebol prítomný, jeden z tých, čo stáli okolo, vzal žaltár predniesol prvý verš, ktorý našiel.
(6) A tento žalm znel: Z úst detí a dojčeniec pripravil si si chválu naprotiveň svojim nepriateľom, aby si zničil nepriateľa aj odporcu(defensorem). (Ps 8,3–4). Keď sa to prečítalo, hluk ľudu utíchol a odporujúca skupina bola zahanbená.
(7) A usúdilo sa, že tento žalm bol prečítaný z božskej vôle, aby Defensor počul svedectvo o svojom skutku. Chvála Pánova z úst detí a dojčiat dokonaná v Martinovi ukázala a porazila jeho nepriateľa.
10 KAPITOLA
(1) Keď teda prijal biskupstvo, aký bol človek a koľko vykonal, nie je v našej moci úplne vyložiť. Lebo vytrval pevne a neochvejne ako predtým.
(2) V jeho srdci bola rovnaká pokora, v odeve rovnaká skromnosť; a tak, naplnený autoritou a milosťou, vykonával biskupský úrad dôstojne, no nikdy nezanechal svoje mníšske ciele a cnosť.
(3) Istý čas preto žil v cele pripojenej ku kostolu: potom, keď už nemohol zniesť rušenie tých, ktorí ho navštevovali, založil si kláštor asi tri kilometre za mestom.
(4) Toto miesto bolo také tajné a odľahlé, že netúžil po samote púšte. Z jednej strany bolo obklopené strmou skalou vysokého vrchu, z druhej strany rieka Loire, ktorá sa trochu klukatila a tvorila prirodzenú hranicu; Bolo možné sa k nemu dostať iba po jednej veľmi úzkej ceste. Sám mal domček upletený z dreva a mnohí z jeho bratov mali rovnako:
(5) Väčšina z nich si urobila prístrešky v skalných priehlbniach hory. Bolo tam asi osemdesiat učeníkov, ktorí žili podľa príkladu blahoslaveného majstra.
(6) Nikto tam nič nevlastnil, všetko sa dávalo do spoločného užívania. Nepovolovalo sa nakupovať ani predávať, ako býva zvykom u mnohých mníchov. Žiadna remeselná zručnosť sa nevyžadovala okrem písania; mladší sa jej učili, starší sa venovali modlitbe.
(7) Zriedkakedy niekto vyšiel zo svojej cely, okrem prípadov, keď sa stretli na mieste modlitby. Všetci jedli spoločne po hodine pôstu. Nikto nepoznal víno, okrem tých, ktorých k tomu donútila choroba.
(8) Väčšina z nich bola oblečená v ťavej srsti: mäkšie odevy boli považované za hriech. To je o to prekvapujúcejšie, že mnohí z nich boli šľachtici, ktorí, keďže boli vychovaní veľmi odlišným spôsobom, sa prinútili k tejto pokore a trpezlivosti: a videli sme, ako sa mnohí z nich neskôr stali biskupmi.
(9) Veď ktoré mesto alebo cirkev by si neželali kňaza z Martinovho kláštora?
11 KAPITOLA
(1) Ale priblížme sa k ostatným jeho cnostiam, ktoré prejavoval ako biskup. Neďaleko mesta sa nachádzalo miesto blízko kláštora, ktoré ľudia podľa falošnej mienky uctievali, akoby tam boli pochovaní mučeníci:
(2) Podľa tejto viery tam bývalí biskupi postavili aj oltár. Martin však unáhlene neveril v neisté veci a požadoval od starších, presbyterov alebo klerikov, aby mu podali meno mučeníka a čas jeho umučenia: Bol veľmi znepokojený, pretože mu nič isté nepriniesli.
(3) Keď sa teda nejaký čas stránil tohto miesta, pričom neznevažoval nábožnú úctu neistého, ani neprispôsoboval svoju autoritu obyčajnému ľudu, aby sa neujala povera, jedného dňa sa tam vydal a vzal so sebou niekoľko bratov.
(4) Potom, keď stál nad samotným hrobom, modlil sa k Pánovi, aby mu ukázal, kto tam je pochovaný alebo za aké zásluhy. Potom sa otočil doľava a uvidel neďaleko stáť pochmúrny, pochmúrny tieň: prikázal mu, aby vyslovil jeho meno a zásluhy. temnú, strašnú postavu; prikázal jej, aby oznámila meno a zásluhy. Postava vyjadrila meno a priznala svoj zločin: bol to lúpežník, sužovaný svojimi zločinmi a nesprávne uctievaný ľudom; nič nemal spoločné s mučeníkmi, lebo patrila sláva, jemu trest.
(5) Zázračne počuli hlas hovoriaceho tí, ktorí boli prítomní, ale nevideli postavu. Potom Martin vysvetlil, čo videl, prikázal odstrániť oltár, ktorý tam bol, a tak oslobodil ľud od omylu tejto poverčivosti.
12 KAPITOLA
(1) Stalo sa však v nasledujúcom čase, keď cestoval, že sa stretol s pohanským sprevodom, ktorý niesol telo ku hrobu. Keď z diaľky zazrel prichádzajúci zástup, nevediac, čo to je, chvíľu sa zastavil; vzdialenosť bola takmer päťsto krokov, takže bolo ťažké rozoznať, čo vidí.
(2) Keďže však uvidel silnú (vidiecku) ruku a plachty prehodené cez telo trepotali vo vetre, usúdil, že sa vykonávajú pohanské obetné obrady: pretože to bol zvyk vidieckych Galov nosiť po svojich poliach obrazy démonov zahalené bielym závojom, šíriac šialenstvo.
(3) Preto zdvihol znamenie kríža smerom k protivníkom a prikázal davu, aby sa nepohol a zložil svoje bremená. A tu bolo pozoruhodné, že tí biedni najprv, akoby skamenení, stuhli.
(4) Potom, keď sa snažili posunúť s najväčším úsilím a nemohli sa pohnúť ďalej, sa smiešne otáčali v kruhu, až nakoniec, porazení, položili bremeno tela; ohromení a pozorujúc jeden druhého, mlčky rozmýšľali, čo sa im stalo.
(5) Keď však blahoslavený muž zistil, že ide o zhromaždenie na pohreb, nie na náboženské rituály, opäť zdvihol ruku a dal im moc odísť a vziať telo. Tak ich prinútil vstať, keď chcel, a dovolil im odísť, kedy sa mu zapáčilo.
13 KAPITOLA
(1) Podobne, keď bol v istej dedine zbúraný veľmi starý pohanský chrám a chcel vyrúbať borovicu, ktorá bola blízko svätyne, začal sa mu protiviť miestny predák a zvyšok pohanského davu.
(2) A keď tí, hoci chrám bol zničený, nedovolili mu strom vyrúbať, Martin ich dôsledne poučoval, že v strome nie je žiadna bohopocta; že majú nasledovať Boha, ktorému on sám slúži; strom treba vyrúbať, lebo je zasvätený démonovi.
(3) Vtedy jeden z nich, odvážnejší než ostatní, povedal: „Ak máš nejakú dôveru v svojho Boha, ktorého tvrdíš, že uctievaš, my sami vyrúbeme tento strom; ty iba zachyť padajúci strom; a ak je s tebou tvoj Pán, ako hovoríš, prežiješ.“
(4) Martin odvážne s dôverou v Pána prisľúbil, že to vykoná. A celý pohanský dav súhlasil s takou podmienkou a ľahko utrpeli stratu svojho stromu, ak by jeho pádom rozdrvili nepriateľa svojich posvätných vecí.
(5) A tak, keďže sa tá borovica nakláňala na jednu stranu, takže nebolo pochýb o tom, ktorým smerom spadne, keď ju zotnú, bol (Martin) postavený na tomto mieste, pričom nikto nepochyboval o tom, že strom naňho spadne.
(6) Tak sami s veľkou radosťou a veselosťou začali rúbať svoju vlastnú borovicu. V diaľke bol prítomný dav užasnutých ľudí. A teraz sa borovica začala pomaly kývať a napodobňovať svoj vlastný pád.
(7) Mnísi boli z diaľky bledí a vydesení blížiacim sa nebezpečenstvom, stratili všetku nádej a vieru a očakávali len Martinovu smrť.
(8) Ale on, dôverujúc Pánovi nebojácne čakal, a až keď počul praskot padajúcej borovice, zdvihol ruku, aby sa stretol s tou, ktorá sa na neho rútila, a ponúkol znamenie spásy. A vtedy – akoby odrazený hurikánom – strom spadol iným smerom, takmer zvalil roľníkov, ktorí stáli všade naokolo.
(9) Potom skutočne s výkrikom k nebu žasli pohania nad zázrakom, mnísi plakali od radosti, meno Kristovo bolo spoločne hlásané všetkými: a bolo dostatočne dokázané, že v ten deň prišla do tej oblasti spása. Lebo medzi tým obrovským množstvom pohanov nebol sotva jediný, kto by neokúsil vkladania rúk, neuveril v Pána Ježiša a neopustil omyl bezbožnosti. A skutočne, pred Martinom len veľmi málo v týchto krajinách, ba takmer nikto, prijal meno Kristovo: ktoré Martinove cnosti a príklad tak posilnili, že teraz tam niet miesta, ktoré by nebolo plné veľmi početných kostolov alebo kláštorov. Lebo kde zničil chrámy, okamžite tam postavil buď kostoly, alebo kláštory.
14 KAPITOLA
(1) A približne v rovnakom čase nepreukázal v tom istom diele o nič menej cnosti. Keď totiž zapálil najstarší a najslávnejší chrám istého muža, plamene vietor preniesol k najbližšiemu, alebo skôr susednému domu.
(2) Keď si to Martin všimol, rýchlo vyliezol na strechu domu a vystavil sa prichádzajúcim plameňom. A zázračne by si videl, ako sa oheň krúti proti sile vetra, takže sa zdalo, že ide o akýsi konflikt medzi živlami bojujúcimi medzi sebou. Martinovou cnosťou sa teda oheň zapálil len tam, kde bolo prikázané.
(3) Ale v dedine zvanej Leprosum, keď chcel tiež zvrhnúť chrám, ktorý bol veľmi opradený náboženskými poverami, sa mu postavilo množstvo pohanov, takže bol násilne odbitý.
(4) Preto sa utiahol na najbližšie miesta a tam tri dni, pokrytý vrecovinou a popolom, neustále sa postil a modlil, modlil sa k Pánovi, aby ho, keďže ľudské ruky nedokázali zvrhnúť tento chrám, zničila božská moc.
(5) Potom sa mu zrazu zjavili dvaja anjeli s kopijami a štítmi ako nebeské vojsko a povedali, že ich poslal Pán, aby zahnali na útek dav vidiečanov a ochránili Martina, aby sa mu nikto nepostavil proti, kým bude chrám búraný: mal by sa teda vrátiť a zbožne dokončiť dielo, ktoré začal.
(6) Takto sa vrátil do dediny, zatiaľ čo davy pohanov sa prizerali a mlčali, a všetky oltáre a sochy rozprášil na prach, zatiaľ čo pohanský chrám zbúral až do základov.
(7) Keď to roľníci videli, pochopili, že boli zmätení a vystrašení Božím prikázaním a že sa nesmú postaviť proti biskupovi, takmer všetci uverili v Pána Ježiša, verejne vykrikujúc a vyznávajúc, že Boha Martina treba uctievať a modly ignorovať, pretože nemohli byť ani im, ani iným ku prospechu.
15 KAPITOLA
(1) Vyrozprávam aj to, čo sa stalo v dedine Eduov. Zatiaľ čo podobne búral chrám, vrhol sa na neho rozzúrený dav pohanských roľníkov. A keď sa k nemu jeden, odvážnejší ako ostatní, priblížil s vytaseným mečom, Martin odhodil plášť a vystavil nahý krk, aby ho zasiahol.
(2) Pohan však neváhal zasiahnuť, ale keď zdvihol ruku vyššie, padol na chrbát a v zdesení a bázni pred Bohom prosil o odpustenie.
(3) Podobné sa stalo aj inokedy: Keď ho niekto chcel udrieť nožom, zatiaľ čo ničil modly, železo sa mu pri údere ani neuškodilo.
(4) Ale často, keď mu vidiečania hovorili, aby neničil ich chrámy, tak zmäkčil mysle pohanov svojou svätou kázňou, takže keď im ukázal svetlo pravdy, sami si zbúrali vlastné chrámy.
16 KAPITOLA
(1) Ale milosť uzdravovania bola v ňom taká silná, že k nemu takmer neprišiel žiadny chorý, ktorý by okamžite nezískal zdravie: čo bude zrejmé z nasledujúceho príkladu.
(2) Isté dievča v Trevíri bolo postihnuté strašnou chorobou ochrnutia, tak že už dlhý čas vôbec nepoužívala telo k žiadnym ľudským činnostiam: bola mŕtva na všetkých častiach tela a sotva dýchala so slabým dychom.
(3) Smutní príbuzní boli len v očakávaní pohrebu, keď náhle prišlo oznámenie, že Martin prišiel do mesta. Keď sa o tom otec dievčaťa dozvedel, bežal prosiť za svoju bezvládnu dcéru.
(4) A práve keď Martin vstúpil do kostola, pred očami ľudu a mnohých prítomných biskupov, otec, vyčerpaný, uchopil jeho kolená a hovoril: „Moja dcéra zomiera strašnou chorobou; a keďže je jej telo predčasne mŕtve, žije iba duchom. Prosím, aby si ju navštívil a požehnal; dôverujem, že skrze teba jej bude navrátené zdravie.“
(5) Martin, zaskočený, stíchol a odvrátil sa, hovoriac: „Toto nie je prejav mojej cnosti; starý muž sa mýli v úsudku, nie som hodný, aby Pán ukázal skrze mňa znak svojej moci.“ Otec však horlivo plakal a prosil, aby navštívil dievča, ktoré bolo takmer mŕtve.
(6) Nakoniec, keď ho biskupi prítomní presvedčili, zostúpil do domu dievčaťa. Obrovský dav čakajúci pred dverami sledoval, čo Boží služobník urobí.
(7) Najprv sa poklonil na zem a modlil sa zbraňami, ktoré mu boli v takýchto veciach známe. Potom, keď sa pozeral na chorú, požadoval, aby mu dali olej; keď ho požehnal, vylial ho do úst dievčaťa a hneď sa ozval hlas.
(8) Postupne sa jej každý úd začal prebúdzať k životu dotykom, až kým, posilnená a pred očami ľudu, dievča vstalo na nohy.
17 KAPITOLA
(1) V tom istom čase bol sluha istého prokonzulára menom Taetradius posadnutý démonom a trýznený bolestivou smrťou. Preto Martin, keď ho požiadali, aby naňho vložil ruku, rozkázal, aby ho k nemu priviedli. Ale zlý duch sa nijako nedal vyviesť z izby, v ktorej bol. Zúril preto besnými zubami na tých, ktorí prišli.
(2) Potom Taetradius padol na kolená pred blahoslaveného muža a prosil, aby sám zostúpil do domu, v ktorom bol držaný posadnutý démonom. Martin však odmietal, navštíviť pohanský dom.
(3) Lebo Taetradius bol v tom čase ešte stále zapletený do omylu pohanstva. Preto sľúbil, že ak by bol démon z chlapca vyhnaný, stane sa kresťanom.
(4) Martin teda vložil na chlapca ruku a vyhnal z neho nečistého ducha. Keď to Taetradius videl, uveril v Pána Ježiša a okamžite sa stal katechumenom a krátko nato bol pokrstený a po celý život s úžasnou láskou uctieval Martina, pôvodcu svojej spásy.
(5) V tom istom čase, keď vstúpil do domu istého otca rodiny v rovnakom meste, zastavil sa na prahu a povedal, že v atriu domu vidí hrozivého démona. Keď mu prikázal, aby odišiel, posadol otca rodiny, ktorý sa nachádzal vo vnútri domu, démon začal vrhať zuby a hrozil všetkým, ktorí stáli v ceste. Dom bol rozrušený, rodina vydesená a ľud utekal. Martin sa postavil proti démonovi a najprv mu prikázal stáť.
(6) Keď však démon vrčal a hrozil otvorenou papuľou, Martin vložil prsty do jeho úst a povedal: „Ak máš nejakú moc, zožer ich.“
(7) Potom, akoby prijal horúce železo do tlamy, pri zdvihnutí zubov sa vyhýbal prstom svätého muža a nedovolil sa ich dotknúť. A keď bol nútený opustiť telo posadnutého pre tresty a muky, nemohol vyjsť ústami; nakoniec, po nechutnej špine, bol vyhodený z tela prúdom výkalov.
18 KAPITOLA
(1) Medzitým, keď správa o náhlom pohybe a útoku barbarov vyľakala mesto, prikázal, aby bol k nemu privedený posadnutý démonom; prikázal mu, aby priznal, či je táto správa pravdivá.
(2) Potom priznal, že s ním bolo desať démonov, ktorí túto fámu rozšírili medzi ľuďmi, aby Martina z mesta vyhnal strach: ; a že barbari vôbec nemysleli na vpád. Keď teda tento nečistý duch priznal tieto veci uprostred chrámu, mesto bolo oslobodené od strachu a paniky.
(3) Ale v Paríži, keď vchádzal do brány toho mesta sprevádzaný veľkými davmi, pobozkal a požehnal malomocného s úbohou tvárou, pred očami všetkých, a ten bol okamžite očistený od všetkého zla.
(4) Na druhý deň, keď prišiel do kostola s lesklou pokožkou, ďakoval za zdravie, ktoré dostal. Netreba prehliadať ani to, že lemy jeho odevu a vrecoviny, mali často účinky na chorých.
(5) Keď ich totiž priviazali na prsty alebo ich dali okolo krku, často odháňali choroby od tých, ktorí trpeli.
19 KAPITOLA
(1) Arborius, prefekt, muž veľmi svätého a verného charakteru, keď jeho dcéra trpela veľmi ťažkými maláriovými horúčkami, vložil Martinov list, ktorý mu náhodou priniesli, do srdca dievčaťa horúčka bola okamžite zahnaná.
(2) Tento čin mal na Arboria taký vplyv, že dievča okamžite zasľúbil Bohu a vyhlásil ju za zasvätenú pannu. Išiel k Martinovi a osobne mu predstavil dievča ako dôkaz jeho cností, hoci bola v jeho neprítomnosti uzdravená a nedovolil, aby ju zasvätil niekto iný ako Martin.
(3) Paulinus, neskôr veľký muž príkladu hodný, keď mu začalo veľmi bolieť oko a jeho zornica bola zakrytá hustou hmlou, Martin sa jej dotkol štetcom a navrátil jej pôvodné zdravie, odstránil každú bolesť.
(4) Sám, keď sa pri jednej príležitosti zrútil zo strmých schodov v jedálni a utrpel mnohé zranenia, ležiac bezvedomý v cele a mučený neznesiteľnou bolesťou, sa mu v noci zjavil anjel, aby mu zmazal rany a zdravým olejom potrel modriny zraneného tela; a na druhý deň bol navrátený zdraviu tak, že sa zdalo, že nikdy neutrpelo nijaké zlo.
(5) Ale je príliš dlhé rozoberať každý z nich jednotlivo: toto postačuje ako niekoľko z mnohých prípadov, a stačí, že ani v tých najvýznamnejších veciach nezatajíme pravdu a v mnohých sa vyhneme únavnému opakovaniu.
20 KAPITOLA
(1) A aby som spomenul aj menšie skutky veľkých udalostí – hoci, ako je to u našich čias, keď je všetko už skazené a pokrútené, je takmer hlavnou črtou, že duchovenstvo sa nezdráhalo lichotiť kráľom a kniežatám, – keď k cisárovi Maximusovi, mužovi prudkej povahy a pyšnému víťazstvami v občianskych vojnách, prišlo veľa biskupov z rôznych častí sveta a všade sa ukazovalo hnusné lichotenie voči vrchnosti, a hodnosť duchovenstva sa podvolila pokleslej vôle kráľovskej klientely, u samotného Martina ostávala apoštolská autorita.
(2) Lebo aj keď bolo potrebné prosiť kráľa o niečo, skôr prikázal, ako žiadal, a keď bol často požiadaný, zdržal sa jeho hostiny s tým, že nemôže byť účastníkom stola toho, ktorý vyhnal jedného cisára z kráľovstva a druhého zo života.
(3) Nakoniec, keď Maximus tvrdil, že neprevzal moc z vlastnej vôle, ale že mu bola uložená voľba vojskami a že ju bránil z nutnosti a podľa Božieho vedenia, a že Božia vôľa nebola od neho vzdialená, keďže víťazstvo sa udialo neuveriteľným spôsobom a žiadneho protivníka nezabil okrem tých, ktorí padli na bojisku, nakoniec, či už pod vplyvom rozumu alebo prosieb, prišiel na hostinu, čo veľmi potešilo kráľa, že sa to podarilo.
(4) Hostia boli prítomní, akoby boli povolaní na sviatok, najväčší a najvýznamnejší muži, prefekt a konzul Euodius, muž, nad ktorého nebolo nikdy nič spravodlivejšie, dvaja spoločníci s najvyššou mocou, brat kráľa a strýko. Medzi nimi sa posadil presbyter Martina, a sám Martin sedel v stoličke pri kráľovi.
(5) Približne uprostred hostiny, ako je zvykom, služobník ponúkol kráľovi kalich. Ten však prikázal, aby bol daný svätému a veľmi cnostnému biskupovi, očakávajúc a snažiac sa, aby pohár vzal z jeho ruky.
(6) Keď sa Martin napil, podal pohár svojmu kňazovi, mysliac si, že nikto nie je hodnejší piť po ňom, ani že by nebol v bezpečí, keby uprednostnil buď samotného kráľa, alebo tých, ktorí boli kráľovi najbližšie, pred kňazom.
(7) Tento čin obdivovali cisár aj všetci prítomní tak veľmi, že im samotné toto, v čom bol pohŕdaný, prinieslo potešenie. A v celom paláci sa rozšírila sláva, že Martin urobil na kráľovskej hostine to, čo žiadny biskup neurobil na hostinách najnižších sudcov.
(8) A Maximovi už dávno predtým predpovedal, že ak pôjde do Talianska, kam túži ísť, a bude bojovať proti cisárovi Valentiniánovi, že pri prvom útoku síce zvíťazí, ale že v krátkom čase zahynie.
(9) Čo sme aj videli. Valentinián totiž pri jeho prvom príchode utiekol: potom asi po roku, keď znovu získal silu, Maximus bol zajatý v hradbách Aquileje a zabitý.
21 KAPITOLA
(1) Je tiež známe, že často videl anjelov, takže sa s ním rozprávali: ale diabla mal tak viditeľného a podriadeného svojim očiam, že či už sa ukrýval vo svojej vlastnej podstate, alebo sa preniesol do rôznych foriem duchovnej zloby, vždy ho zbadal pod niektorou podobou.
(2) A keď diabol vedel, že nemôže uniknúť, často ho doliehal výčitkami, pretože ho nemohol oklamať svojimi pascami. Ale raz, držiac v ruke krvavý volský roh, vtrhol s veľkým revom do jeho cely a ukázal krvavú pravú ruku a radoval sa zo svojho nedávneho zločinu, povedal: „Martin, kde je tvoja cnosť? Práve som zabil jedného z tvojich.“
(3) Potom, keď zavolal bratov, oznámil im, čo mu povedal diabol: prikázal im, aby úzkostlivo prehľadali cely každého z nich a zistili, koho táto nehoda zasiahla. Hlásili, že nikto z mníchov nechýba, ale že jeden roľník najatý na prepravu dreva na voze odišiel do lesa. Preto prikázal niektorým, aby mu išli naproti:
(4) Takto ho našli neďaleko kláštora takmer bez života. Keď však vydýchol naposledy, povedal svojim bratom príčinu svojej smrti a zranenia: a to, že keď priväzoval voly, zatiahol pevnejšie opraty a roh býka mu bol zatlačený medzi slabiny. Nedlho potom mu bola vrátená životná sila. Tak vidíš, akou spravodlivosťou Pán diablu umožnil takú moc.
(5) Na Martinovi bolo úžasné, že nielen toto, čo sme uviedli vyššie, ale aj mnoho iných podobných vecí, kedykoľvek sa stali, predvídal ich dlho vopred alebo ich povedal svojim bratom, keď mu boli hlásené.
22 KAPITOLA
(1) Často sa však diabol, keď sa tisícimi spôsobmi snažil svätého muža oklamať alebo poškodiť, zjavoval viditeľne v najrôznejších podobách. Niekedy sa ukazoval ako Jupiter, väčšinou ako Merkúr, často aj ako Venuša či Minerva. Martin sa proti nemu vždy chránil nebojácne znamením kríža a pomocou modlitby..
(2) Často sa ozývali nadávky, ktorými ho dav démonov drzými hlasmi zahŕňal: ale keďže vedel, že všetko je falošné a márne, Martin sa nenechal dotknúť týmto útokmi.
(3) Niektorí bratia tiež vypovedali, že počuli démona, ako drzými hlasmi karhal Martina, prečo prijal do kláštora niektorých bratov, ktorí kedysi stratili krst kvôli rôznym omylom, a vysvetľoval ich individuálne previnenia.
(5) Ak by si ty sám, úbohý, prestal prenasledovať ľudí a činil pokánie zo svojich skutkov aj v tejto dobe, keď sa blíži deň súdu, ja, skutočne dôverujúc v Pána Ježiša Krista, by som ti sľúbil milosrdenstvo. Ó, aká svätá domnienka Pánovej zbožnosti, v ktorej, hoci nemohol dať autoritu, prejavuje svoju náklonnosť.
(6) A keďže táto reč pochádzala od diabla a jeho kúziel, nezdá sa byť nemiestne, hoci aj mimo nej, rozprávať o tom, čo sa stalo, pretože v tom je aj určitá časť Martinových cností a udalosť hodná zázraku bude právom zaznamenaná ako príklad opatrnosti, ak by sa niečo také stalo niekde v budúcnosti.
23 KAPITOLA
(1) Istý slávny, veľmi ušľachtilý mladý muž, čoskoro kňaz, teraz šťastne požehnaný svojou smrťou, opustil všetko ostatné a pridal sa k Martinovi, v krátkom čase sa povzniesol na najvyšší bod viery a všetkých cností.
(2) Keď si teda neďaleko biskupského kláštora postavil stan a mnoho bratov sa u neho ubytovalo, istý mladý muž menom Anatolius, predstierajúc všetku pokoru a nevinnosť pod mníchovským sľubom, prišiel k nemu a nejaký čas žil spoločne s ostatnými.
(3) Potom, ako čas plynul, povedal, že k nemu hovorili anjeli. Keďže nikto neveril, mnohých prinútil uveriť určitými znameniami. Nakoniec zašiel tak ďaleko, že kázal, že medzi ním a Bohom pobehujú poslovia, a teraz chcel byť považovaný za jedného z prorokov.
(4) Klára však nebolo možné prinútiť veriť. Vyhrážal sa mu Pánovým hnevom a súčasnými pliagami za to, že neverí v svätca.
(5) Nakoniec údajne vykríkol týmto hlasom: Hľa, dnes večer mi Pán dá biele rúcho z neba, ktoré si oblečiem medzi vami: a to bude pre vás znamením, že vo mne, ktorému bolo dané Božie rúcho, je Božia moc.
(6) Vtedy bolo naozaj veľké očakávanie všetkých na toto povolanie. Preto sa okolo polnoci zdalo, že celý kláštor sa otriasol revom tých, ktorí rúhali zemi: ale v cele, v ktorej bol uväznený ten istý mladý muž, bolo vidieť časté záblesky svetiel a rev tých, ktorí v nej pobehovali, a bolo počuť akýsi šum mnohých hlasov.
(7) Potom, keď nastolil ticho, vyšiel von, zavolal si jedného z bratov [menom Sabatius] a ukázal mu tuniku, ktorú mal na sebe. Užasnutý zvolal ostatných, pribehol aj samotný Klár a všetci si pomocou svetla pozorne prezreli odev. Bol však mimoriadne mäkký, výnimočne belosti, trblietavej fialovej farby, a predsa nebolo možné rozpoznať, z akého druhu vlny je: no keď sa ho dotkli zvedavé oči alebo prsty, zdalo sa, že je to len odev. Medzitým Klár nabádal bratov, aby vytrvali v modlitbe, aby im Pán jasnejšie ukázal, čo to je.
(9) Zvyšok noci sa prekonal modlitbami a spevom žalmov. Keď nastal deň, mladík sa snažil chytiť ruku a viesť ju k Martinovi, dobre si uvedomujúc, že sa nedá (Martin) oklamať diablovým umením.
(10) Potom sa úbohý muž začal brániť a protestovať a povedal, že má zakázané ukázať sa Martinovi. A keď ho proti svojej vôli prinútili ísť, odev im zmizol medzi rukami, keď ho ťahali. Prečo môže niekto pochybovať, že toto bola aj Martinova cnosť, takže diabol, keď sa keď sa mal ukázať Martinovým očiam, už nemohol dlhšie predstierať svoje výmysly, už ich nemohol skryť ani zakryť.
24 KAPITOLA
(1) Zaznamenané je však, že približne v tom istom čase sa v Hispánii vyskytol mladík, ktorý si prostredníctvom mnohých znamení pripravil autoritu, až bol tak vyvýšený, že sa vydával za Eliáša.
(2) Keď mu mnohí ľahkovážne uverili, pridal k tomu, že sa vyhlasuje za Krista; a v tom až tak zavádzal, že istý biskup menom Rufus ho uctieval ako Boha. Pre toto ho neskôr zbavili biskupského úradu.
(3) Mnohí bratia nám tiež oznámili, že v rovnakom čase existoval na Východe istý muž, ktorý sa chválil, že je Ján, z čoho môžeme usudzovať, že s existenciou takýchto falošných prorokov sa blíži príchod Antikrista, ktorý už v týchto dňoch koná tajomstvo neprávosti.
(4) Zdá sa, že by sme nemali prehliadnuť, ako prefíkane diabol pokúšal Martina v tých istých dňoch. Lebo v istý deň, keď sa predtým pomodlil, on sám, obklopený purpurovým svetlom, aby mohol ľahšie oklamať jasom, ktorý žiara predpokladala, bol tiež odetý do kráľovského rúcha, ozdobený diadémom z drahokamov a zlata, s topánkami ozdobenými zlatom, s pokojnou tvárou a radostnou tvárou, takže ho nikto nepovažoval za nič menej ako diabla, a stál pri modliacom sa mužovi v jeho cele.
(5) A keďže Martin bol pri jeho prvom pohľade ohromený, obaja dlho mlčali. Potom prvý diabol povedal: „Spoznaj, Martin, koho vidíš: Ja som Kristus: Chcel som sa ti zjaviť skôr, ako som zostúpil na zem.“
(6) Keď Martin na to mlčal a neodpovedal, diabol sa odvážil zopakovať smelosť svojho vyznania: „Martin, prečo váhaš veriť, keď vidíš? Ja som Kristus.“
(7) Potom mu Duch zjavil, že je to diabol, nie Pán; „Nepredpovedal, že Pán Ježiš príde v purpurovom rúchu alebo s korunou, usmievavý: Neverím, že Kristus prišiel, inak ako v tom odeve a podobe, v ktorej trpel, inak ako s znakmi kríža.“
(8) Po tomto slove okamžite zmizol ako dym a naplnil celu takým zápachom, že zanechal neomylný dôkaz, že je diabol. Preto, ako som už uviedol, som sa o tomto čine dozvedel z úst samotného Martina, aby si niekto nemyslel, že je to rozprávka.
25 KAPITOLA
(1) Keď sme totiž raz počuli o jeho viere, živote a cnosti a horeli sme túžbou po ňom, podnikli sme príjemnú púť, aby sme ho videli: zároveň, pretože naše mysle teraz horeli túžbou napísať jeho životopis, pýtali sme sa ho čiastočne od neho, pokiaľ sa ho dalo pýtať, a čiastočne od tých, ktorí boli prítomní alebo ho poznali.
(2) V čase, keď je nemožné uveriť, ako pokorne a láskavo ma prijal, som sa veľmi tešil a radoval v Pánovi, že sme ho tak dobre prijali my, ktorých sme hľadali na našej púti.
(3) Keď ma uráčil prijať na svoju svätú hostinu, ja úbohý – takmer sa neodvážim to priznať – sám nám ponúkol vodu do rúk a večer nám sám umyl nohy. Ani som sa mu nemohol brániť ani mu odporovať: Bol som tak ohromený jeho autoritou, že som si myslel, že by bolo nesprávne nepodvoliť sa.
(4) Jeho reč k nám však nebola ničím iným, než aby sme opustili lákadlá sveta a bremená sveta, aby sme mohli slobodne a s ľahkosťou nasledovať Pána Ježiša. Predložil nám najvynikajúcejší príklad slávneho muža súčasnosti, Paulína, o ktorom sme už spomenuli, ktorý po tom, čo opustil svoje najväčšie bohatstvo, nasledoval samotného Krista a takmer naplnil evanjeliové prikázania v týchto časoch:
(5) Volal, aby sme ho nasledovali, aby sme ho napodobňovali: a že súčasný vek je požehnaný ako dôkaz takejto viery a cnosti, pretože podľa Pánovho názoru on, keďže je bohatý a veľa vlastní, umožnil svojím príkladom to, čo bolo skutkom nemožné, tým, že predal všetko, čo mal, a dal chudobným.
(6) Ale teraz v jeho slovách a rozhovoroch bolo toľko vážnosti, koľko dôstojnosti! Aký bystrý, aký efektívny bol, aký pohotový a ľahký bol pri riešení otázok Písma!
(7) A pretože poznám mnohých, ktorí sú v tejto veci neveriaci, keďže som videl niektorých, ktorí neveria, ani keď sa na nich odvolávam, svedčím o Ježišovi a o spoločnej nádeji, že som nikdy nepočul z úst niekoho tak vedomého, tak dobrého [vynaliezavosti] a tak čistej reči.
(8) Hoci aká malá je táto chvála Martinových cností! Lenže je prekvapujúce, že negramotnému človeku nechýbala ani táto milosť.
26 KAPITOLA
(1) Ale teraz si kniha vyžaduje koniec, rozprava musí byť ukončená, nie preto, že všetko, čo sa malo o Martinovi povedať, zlyhalo, ale preto, že my, ako nečinní básnici, zanedbávajúc posledný kúsok práce, podľahneme, porazení masou materiálu.
(2) Lebo aj keby sa jeho skutky dali slovami akýmkoľvek spôsobom vysvetliť, žiadna reč nikdy – úprimne priznávam – nevysvetlí jeho vnútorný život a každodenné rozhovory a jeho myseľ vždy uprenú na nebo. Táto vytrvalosť a sebaovládanie v pôste, sila v bdení a modlitbách, a noci, ktoré strávil rovnako ako dni, a žiadny čas prázdny od Božej práce, v ktorom sa oddával buď voľnému času, alebo úkonoch, ale ani jedlu, alebo spánku, okrem prípadov, keď ho k tomu nútila nevyhnutnosť prírody, úprimne priznávam,
(3) ani keby sám Homér, ako sa hovorí, vynoril sa z podsvetia, nemohol to vyložiť: o toľko sú v Martinovi všetky veci väčšie, než sa dajú pochopiť slovami. Nikdy neprešla hodina ani okamih, v ktorom by sa nevenoval modlitbe alebo netrval na čítaní, hoci aj uprostred čítania alebo ak náhodou robil niečo iné, nikdy neuvoľnil svoju myseľ od modlitby.
(4) Lebo ako je zvykom kováčov, ktorí pri práci udierajú do nákov, aby si uľavili od práce, tak aj Martin, keď sa zdalo, že robí niečo iné, sa vždy modlil.
(5) Ó, skutočne požehnaný muž, v ktorom nebolo klamstva: nikoho nesúdil, nikoho neodsudzoval, nikomu neodplácal zlo zlým. Predpokladal totiž takú veľkú trpezlivosť voči všetkým urážkam, že keď bol veľkňazom, bol beztrestne urážaný aj najnižšími duchovnými a nikdy ich z tohto dôvodu neodstránil z ich miesta ani ich neodmietol od svojej lásky, pokiaľ bola v ňom.
27 KAPITOLA
(1) Nikto ho nikdy nevidel nahnevaného, nikto sa nehýbal, nikto zarmútený, nikto sa nesmial: bol vždy jeden a ten istý, zdalo sa, že má v tvári nebeskú radosť, ktorá jeho prirodzenosť prekračuje.
(2) V jeho ústach nikdy nebolo nič iné ako Kristus, v jeho srdci nikdy nič iné ako zbožnosť, pokoj alebo milosrdenstvo. Často sa aj za tých, ktorí sa zdali byť jeho nepriateľmi, zarmucoval pre ich hriechy – títo hrýzli jeho odľahlú a tichú bytosť jedovatými jazykmi a hadími ústami.
(3) A skutočne sme zažili niektorých, ktorí závideli jeho cnosti a život, ktorí v ňom nenávideli to, čo v sebe nevideli a čo nedokázali napodobniť. A, ó nešťastie, smutné a úbohé, jeho žalobcami, hoci ich bolo veľmi málo, neboli nikto iný ako biskupi.
(4) Nie je potrebné nikoho menovať, stačí, ak si niekto z nich prečíta a uzná tieto veci, a začervená sa. Lebo ak sa nahnevajú, priznajú, že to bolo povedané o nich, zatiaľ čo my sme to možno počuli o iných.
(5) Nevyhýbame sa však tomu, že ak sú takí ľudia, aj my môžeme byť nenávidení takýmto človekom.
(6) Som si istý, že toto malé dielo sa bude páčiť všetkým svätým. A naopak, ak niekto toto číta neverne, sám hriech urobí.
(7) Ja sám som si vedomý, že ma poháňala pravda a láska ku Kristovi, aby som písal; jasne som vystavil fakty a povedal pravdu: a mám nádej, že od Boha dostane odmenu nie ten, kto číta, ale ten, kto verí.