7 adventných antifón – 7  titulov prichádzajúceho Krista

7 adventných antifón – 7 titulov prichádzajúceho Krista

17.decembra SAPIENTIA

Ó múdrosť, vyšla si z úst Najvyššieho, ty siahaš od jedného konca po druhý, ty riadiš všetko mocne i jemne, príď a nauč nás ceste múdrosti.

Hľadanie múdrosti bolo spoločné všetkým starovekým kultúram Blízkeho východu. V Izraelskom národe sa po návrate z Babylonského zajatia objavuje myšlienka, že múdrosť je niečo viac ako len ľudská vlastnosť alebo Boží dar človeku. Múdrosť začína byť zosobňovaná ako niekto, kto existuje od vekov (porov. Prís 8,22-26), kto stál po boku Boha pri stvorení sveta (porov. Prís 8,27-31), kto riadi najlepšie (Múdr 8, 1), zaisťuje ľuďom nesmrteľnosť (porov. Múd 6,17(18)-18(19)). Dnešná antifóna ide v zmysle Nového zákona (porov. 1 Kor 1,24) i neskoršej teológie, keď túto Múdrosť identifikuje s Ježišom Kristom. On je Múdrosť, ktorú ohlasujú starozákonné spisy. 

Text antifóny najskôr hovorí, že „Múdrosť vyšla z úst Najvyššieho“. Táto citácia zo Sirachovcovej knihy (porov. Sir 24,5) sa vzťahuje na Slovo, ktorým Boh stvoril svet, ako čítame v Knihe Genezis: „Boh povedal… a stalo sa“ (porov. Gn 1,3.6.9.11.14.20.22.24.26). Svet bol stvorený Božím Slovom, a ak je Kristus Slovom Otca, potom všetko, čo existuje, bolo stvorené skrze neho. 

Antifóna pokračuje slovami „Siaha mocne od jedného konca k druhému, a všetko riadi najlepšie“ (Múd 8,1). V tomto texte ide o doslovnú citáciu z knihy Múdrosti. Múdrosť je vykreslená ako , ktorá sa rozprestiera od jedného konca sveta k druhému a všetko riadi. Kristus nie je len ten, kto bol prítomný pri stvorení sveta. Aj naďalej preniká celý vesmír a vedie ho svojou ľúbeznou mocou.

Posledná výzva „nauč nás ceste rozumnosti“ pochádza z knihy Prísloví. V 9. kapitole Múdrosť pozýva všetkých k prestretému stolu a volá: „Opusťte pochabosť a budete žiť, budete kráčať cestou rozvážnosti“ (Prís 9,6).[2] V antifóne žiadame Ježiša, vtelenú Božiu Múdrosť, aby nás on sám naučil tejto ceste. 

Prvá adventná antifóna teda ukazuje na úlohu Druhej Božskej Osoby pri stvorení sveta – všetko, čo existuje, je stvorené skrze Krista, aj v priebehu dejín – Boh svoj svet neopustí, ale skrze Krista ho naďalej vedie a riadi. 

18. decembra ADONAI

„Ó, Adonai“ Ó Pane, vodca Domu Izraela, Ty si sa zjavil Mojžišovi v ohni horiaceho kríka a na Sinaji si mu dal zákon, príď, vystri svoju ruku a vysloboď nás.“

Adonai, hebrejské slovo „Pán“, je titul, ktorým židia označovali Boha, pretože z úcty nevyslovovali Jeho  meno. Boh nezjavil svoje meno Abrahámovi, Izákovi ani Jakubovi. Po prvý raz ho zjavil Mojžišovi v plameni horiaceho kra.

Slová antifóny hovoria o udalostiach vyslobodenia Izraelského národa a opisujú ich následnosť – boli to: povolanie Mojžiša, odchod Izraela z Egyptského zajatia a putovanie ľudu na púšti.

Nasleduje opis zjavenie Zákona: “„dal si mu Zákon na Sinaji“. Boh vyviedol ľud z egyptského zajatia a na posvätnej hore mu daroval Zákon života.  Exodus 6;

Adonai je Ten, kto „vedie Dom Izraela“. Zvolanie: “Adonai” – “Pane náš”, pripomína volanie ľudu k Bohu pri odchode  z Egypta. Boh sprevádzal svoj vyvolený národ v oblačnom a ohňovom stĺpe (Ex 13,21-22).

Prosba: „Zachráň nás svojou mocnou pravicou“, – po prejdení Červeným morom,  hovorí o viere Mojžiša, ktorý  dôveruje mocnému Bohu, ktorý chráni ľud na ceste zo zajatia. Mojžiš spieval: „Vystrel si svoju pravicu a zem ich prehltla. Vo svojej priazni si viedol svoj ľud, čo si vykúpil, svojou silou si ho viedol k svojmu svätému príbytku…“ (Ex 15,12-13).

Boh sa zjavoval skrze slová a Druhá božská osoba je Slovo Otca. Preto môžeme vzývať Krista ako osloboditeľa Izraelského národa a volať ho, aby nás obnovil a priviedol do svätého príbytku večného Života.

19. decembra RADIX JESSE

Ó výhonok z koreňa Jesseho, ty stojíš ako znamenie pre národy: králi pred tebou zatvoria ústa a pohania ťa budú vyhľadávať, príď a vysloboď nás, nemeškaj.

Po udalostiach stvorenia a východe Izraela z Egygpta, ktoré zaznievali v predchádzajúcich dňoch,  prechádzame k prorockým spisom. Väčšiu časť dnešnej antifóny tvorí proroctvo z 11. kapitoly knihy proroka Izaiáša:

„Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne“ (Iz 11,1).

„V ten deň bude koreň Jesseho stáť ako zástava národov, budú ho vyhľadávať kmene a jeho príbytok bude slávny“ (Iz 11,10).

Jesse bol otcom kráľa Dávida. Prorok ohlasuje príchod Mesiáša, ktorý povstane z Dávidovho rodu. Je zrejmé, že Spasiteľ nepríde oslobodiť len Židovský národ, zmienka o národoch a kráľoch poukazuje na spásu, ktorá bude zvestovaná všetkým ľuďom. 

Uprostred antifóny je vložené zvolanie:

„Pred tebou králi v úžase zmĺknu“, ktoré ukazuje Spasiteľa v úplne inom svetle, než by bolo možné predpokladať na základe jeho kráľovského titulu. Text je prevzatý zo Štvrtej Izaiášovej piesne o Božom služobníkovi, ktorú čítame liturgii Veľkého piatku. Uveďme citáciu v širšom kontexte: „Ako sa nad ním zhrozili mnohí – veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz sa nepodobá človeku – tak ho budú obdivovať mnohé národy, králi si pred ním zatvoria ústa. Veď uvidia, o čom sa im nevravelo a poznajú, čo neslýchali!“ (Iz 52,14-15).

Boží služobník prejde utrpením a potom bude oslávený a vyvýšený. A vtedy užasnú národy, ktoré videli jeho predchádzajúcu podobu.

Zreteľne sa tu hovorí o tajomstve utrpenia a vzkriesenia Pána. 

Záverečné zvolanie „už nemeškaj“ naráža na Boží prísľub, o ktorom čítame v 2. kapitole knihy proroka Habakuka. Keď prorok čakal na Pánovo slovo, dostalo sa mu tejto odpovede:

„Lebo videnie je ešte na určený čas, no náhli sa ku koncu a nesklame; ak oddiali sa, čakaj naň, veď určite príde a nezmešká“ (Hab 2,3).

Židovská tradícia videla v tomto texte prisľúbenie Spasiteľa. Kresťania interpretovali proroctvo v mesiášskom zmysle.

20. decembra CLAVIS DAVID

Ó kľúč Dávidov, žezlo Izraelovho domu, keď ty otvoríš, nik nebude môcť zavrieť, a keď ty zavrieš, nik nebude môcť otvoriť, príď a vyveď zo žalára spútaného, toho, čo sedí vo tme a v tôni smrti.

Dnešná antifóna je takmer celá zostavená z dvoch citácií z knihy proroka Izaiáša. V prvej z nich, vybranej z 22. kapitoly, čítame: „Dám mu na plece kľúč Dávidovho domu, keď otvorí, nikto nezavrie, keď zavrie, nikto neotvorí“ (Iz 22,22). Pôvodne sa text vzťahoval na osobu Eliakima, ktorý bol ustanovený za správcu kráľovského paláca. K jeho funkciám patrilo aj otváranie a zatváranie brán kráľovho domu. Kristus je nazvaný „Dávidovým kľúčom“, vyjadruje sa tak jeho moc nad nebeským palácom.

Len on môže človeku otvoriť brány svojho kráľovstva.

Podobne to vyjadruje Izaiášov text aj svätý Ján v knihe Zjavenia:

„Toto hovorí Svätý, Pravdivý, ktorý má Dávidov kľúč; keď on otvára, nik nezavrie a keď zatvára, nik neotvorí“ (Zjv 3,7b).

Záverečné volanie antifóny:

„vyveď z väzenia tých, ktorí sú spútaní vo tmách a v tieni smrti“ – cituje Prvú pieseň o Božom služobníkovi zo 42. kapitoly knihy proroka Izaiáša:

„Ja, Jahve, som ťa povolal v spravodlivosti, vzal som ťa za ruku; aby si slepým otvoril oči a väzňov vyviedol zo žalára a z väznice tých, čo sedia v temnotách.“ (Iz 42,6a.7).  

Kristus bol poslaný ako “znamenie národom”, v dnešnej antifóne sa zobrazuje jeho činnosť a moc. On má moc otvárať a zatvárať Božie kráľovstvo a ako Boží služobník vyslobodzuje tých, ktorí sú spútaní v temnotách.

Veríme, že Ježiš svojím narodením, životom, smrťou a zmŕtvychvstaním otvoril brány Božieho kráľovstva. Jeho vykúpenie bolo pre svet svetlom, ktoré ľudí všetkých čias vyslobodzuje z tmy hriechu a bolesti, z tmy nenávisti a predsudkov, z tmy hladu a osamelosti, z tmy žiarlivosti a závisti, z tmy nezamestnanosti a choroby, z tmy neistoty a strachu, z tmy vojny a rozdelenia, z tmy smrti a odlúčenia.

Voláme: „Príď, Pane Ježišu, a vysloboď svoj ľud, ktorý je uväznený v tme vojnou zmietaných národov. Vysloboď svoj ľud, ktorý je utláčaný násilím a závislosťami. Vysloboď svoj ľud, ktorý je zviazaný bolesťou odmietania a výsmechu.”

Ako odpoveď na toto naše volanie počujeme posolstvo, ktoré bolo vyslovené pred takmer 2000 rokmi: „Dar, ktorý si dostal, daruj ďalej ako dar!” My sme teda tí, cez ktorých Ježiš pokračuje v budovaní svojho kráľovstva na zemi.

21. decembra ORIENS

Ó, Hviezda, čo vychádza, jas večného Svetla a Slnko spravodlivosti; príď a osvieť tých, čo sedia v temnotách a v tieni smrti.

„Ja, Jahve, som ťa povolal v spravodlivosti, vzal som ťa za ruku; utvoril som ťa a zmluvou s ľudom som ťa urobil, svetlom pohanov, aby si slepým otvoril oči a väzňov vyviedol zo žalára a z väznice tých, čo sedia v temnotách.“ Izaiáš 42, 6-7;

Je pozoruhodné, že v deň zimného slnovratu, teda v deň, od ktorého začína pribúdať denné svetlo, oslovuje Cirkev Krista „Vychádzajúci z výsosti“. Týmto výrazom označuje Spasiteľa Zachariáš, keď po narodení Jána Krstiteľa zvolá „… že mu náš Boh z hĺbky svojho milosrdenstva odpustí hriechy. Tak nás Vychádzajúci z výsosti navštívi“ (Lk 1,78).[5] Mesiáš je tu prirovnaný k vychádzajúcemu slnku, príp. k hviezde, ktorá svojím príchodom ohlasuje nový deň. Druhý titul, ktorým antiofóna oslovuje Krista, je „jas večného svetla“. Týmto výrazom je v Starom zákone pomenovaná Múdrosť (Múd 7,26). Boh je večné svetlo a Múdrosť je jeho jas. Mesiáš je tiež nazývaný „Slnkom spravodlivosti“. V 3. kapitole knihy proroka Malachiáša sa ohlasuje Pánov deň slovami: „Vám však, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti, ktoré má na krídlach uzdravenie“ (Mal 3,20a). Výraz „Slnko spravodlivosti“ sa neskôr už v Biblii neobjavuje, avšak istý text z 3. storočia po Kristovi vidí v spomínanom slnku Ježiša Krista. Práve táto zmienka neskôr mohla stanoviť dátum Vianočných sviatkov do obdodbia okolo zimného slnovratu. 

Aj záverečná prosba pochádza zo Zachariášovho chválospevu: „Tak nás Vychádzajúci z výsosti navštívi a zažiari tým, čo sedia vo tme a v tôni smrti, a naše kroky upriami na cestu pokoja“ (Lk 1, 78b-79). Myšlienka osvietenia ľudí žijúcich v temnote zároveň pripomína jedno z najväčších mesiášskych proroctiev Starého zákona: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo“ (Iz 9,1(2)). Ak celá antifóna hovorí o svetle, môžeme sa pýtať, aký je vzťah svetla k Bohu. Apoštol Ján vo svojom evanjelium píše po prvý raz vyslovene to, čo už bolo istým spôsobom prítomné v Starom zákone „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.“ (Jn 1, 4 – 5).

22. decembra REX GENTIUM

Ó vytúžený Kráľ národov, uhoľný kameň, čo z dvoch uzatváraš jeden ľud, príď a spas človeka, ktorého si utvoril zo zeme.

Oslovenie „Kráľ a túžba národov“ má pôvod v dvoch prorockých textoch.

V 10. kapitole knihy proroka Jeremiáša čítame „Kto by sa ťa nebál, Kráľ národov?  no, tebe to patrí, veď medzi všetkými mudrcmi národov a vo všetkých ich kráľovstvách nie je ti nič podobné“ (Jer 10,7).

Tento verš sa opakuje na konci Biblie, v piesni, ktorú v nebi spievajú vykúpení:

„… spravodlivé a správne sú tvoje cesty, Kráľ národov. Kto by sa nebál, Pane, a neoslavoval tvoje meno?!“ (Zjv 15,3b-4a).

Boh je vládcom všetkých, jemu patrí úcta a zbožnosť, čo sa v jazyku Biblie vyjadruje slovom bázeň.

 Výraz „túžba národov“ odkazuje na Aggeovo proroctvo, ktorého verziu z Vulgáty môžeme preložiť takto: „Ešte chvíľu a otrasiem nebom a zemou, morom a púšťou, pohnem všetkými národmi a príde ten, po ktorom túžia všetky národy, a naplním svoj dom slávou, hovorí Pán.“ (Ag 2,7 – 8).

Po Spasiteľovi túžia všetci ľudia, a to nielen preto, že každý  potrebuje vyslobodenie z hriechu, najmä však preto, že túžba po Bohu je vpísaná priamo do ľudského srdca. 

Kristus je nazývaný tiež „uholným kameňom, ktorý rozdelené spája do jedného“. Toto pomenovanie v sebe spája dve state z listu Efezanom. V prvej je Ježiš predstavený ako uholný kameň, teda kameň, ktorý uzatvára klenbu – pretože on v sebe spája stavbu Božej cirkvi (porov. Ef 2,20-22). Podľa druhého textu Kristus spája dvojaký ľud, ktorý bol do jeho príchodu oddelený – teda židov a pohanov (porov. Ef 2,14-15). Zákon, ktorým sa Izreelský národ odlišoval od ostatných sa naplnil v Novom zákone, ktorý priniesol Kristus. Prisľúbenie, ktoré dostal vyvolený národ sa zároveň rozšírilo aj na pohanov.

Spása, ktorú Mesiáš prináša, sa týka všetkých ľudí – židov aj pohanov. Táto skutočnosť je vyjadrená aj v záverečnom zvolaní antifóny: „Spas človeka, ktorého si utvoril z prachu zeme“ Pozn. Pretože v tom sú si všetci rovní, každý je Bohom stvorený z prachu zeme a od Boha očakáva spásu.

Pozn: Mohli by sme sa čudovať, že stvorenie človeka je tu pripisované Kristovi. Ide o pomerne vzácne tvrdenie, avšak doložené napríklad u Klementa Alexandrijského alebo Ireneja z Lyonu. V Klementovom Učiteľovi napríklad čítame: „Zdá sa mi, že je to práve on (Ježiš Kristus), kto najskôr utvoril človeka z bahna, kto ho potom znovuzrodil skrze vodu a skrze Ducha mu umožnil rásť.“ (Klement Alexandrijský: Učiteľ, I, 98,2).

23. decembra EMMANUEL

Ó Emanuel, náš kráľ a zákonodarca, očakávanie národov a ich Spasiteľ, príď a zachráň nás, Pane, Bože náš.

Na prahu slávnosti Narodenia Pána Cirkev oslovuje Mesiáša menom „Emanuel“, čo v preklade znamená „Boh s nami“. V Starom zákone tak bolo nazvané dieťa, ktorého narodenie ohlásil prorok Izaiáš jeruzalemskému kráľovi Achazovi v známom proroctve: „Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7,14). Evanjelista Matúš vidí naplnenie tohto proroctva vo chvíli, keď Druhá božská osoba zostupuje na zem, aby prijala ľudské telo (porov. Mt 1,23). Spasiteľ je právom nazývaný Emanuel „Boh s nami“ – od tejto chvíle už nebude existovať žiadny ľudský osud, ktorý by nebol spojený s Ježišovým životom, Boh bude až do konca časov prebývať uprostred sveta. Možno práve na túto trvalú prítomnosť Boha na zemi naráža tiež skutočnosť, že antifóna opakuje neobvykle často slovo „my“.

Antifóna ďalej nazýva Krista „kráľom a zákonodarcom“. Aj tento výraz pochádza z knihy proroka Izaiáša: „Lebo Pán je naším sudcom, Pán naším zákonodarcom, Pán je naším kráľom, on nás spasí.“ (Iz 33,22). Starozákonný text sa tu opäť interpretuje v mesiášskom zmysle. Oslovenie „nádej a spása národov“ zdôrazňuje univerzálny rozmer vykúpenia, ktoré je určené všetkým, nielen vyvolenému národu. Zatiaľ čo výraz „nádej národov“ odkazuje na 49. kapitolu knihy Genezis v latinskej verzii[7], pod výrazom „Spasiteľ národov“ sa ukrývajú novozákonné testy, ktoré hovoria o Kristovi ako o „Spasiteľovi sveta“[8] alebo „Spasiteľovi všetkých ľudí“[9].

Možno tu zaznieva tiež stať z piesne „Roste nebesia z výsosti“, v ktorej zaznieva: „Otvor sa zem a vydaj Spasiteľa…“. Ukazuje sa tu hlavný dôvod, pre ktorý Mesiáš prichádza na svet – zachrániť to, čo bolo stratené, spasiť každého človeka.

[7]Gn 49,10 vo Vulgáte možno preložiť takto: „Neoddiali sa žezlo od Júdu, ani berla od jeho nôh, kým nepríde (Ten), ktorému prislúcha (žezlo) a ktorý bude nádejou národov.“

[8]Jn 4,42, 1Jn 4,14.

[9]1 Tim 4,10.

Prebrané z webu Farnosti Novoť